Boj o vrchol spoločenskej pyramídy

Tvrdí sa, že západná spoločnosť, ovládaná biznisom a zábavou, nás čoraz viac láka, aby sme svoju identitu a sebaúctu hľadali vo voľnom čase a v obchodoch. Zdôrazňovanie voľného času spôsobuje, že zamestnanie prestáva byť určujúcim. Dôležité je, ako to vieme roztočiť po práci. Aj preto dnes novinové stánky a smotánky okupujú ľudia, o ktorých netušíme, čím sa vlastne živia, ale vieme, čo jedia, s kým spávajú a ako sa zbavujú chĺpkov, kíl a manželov.

Hviezdy profesijného neba
Ešte donedávna o spoločenskej prestíži rozhodovalo hlavne povolanie a adresa. Dnes o tom, kto sme a kam si nás iní zaraďujú, rozhoduje najmä, čo a ako kupujeme. Spotreba však vyžaduje peniaze a tie bez zamestnania väčšina z nás nedostane. Žeby predsa len bolo dôležité?
Sociológovia usudzujú, že úctu a vážnosť k jednotlivým povolaniam si tvoríme na základe viacerých kritérií. Vážime si viac ľudí, ktorí dobre zarábajú, vďaka práci cestujú a ich džob nie je monotónny. U športovcov a umelcov je dôležitá aj symbolická hodnota a popularita povolania. Profesie finančníka či vedca si vážime viac, pretože umožňuje ďalší postup. Obdivujeme tiež tých, ktorí vydržali náročný výcvik a vzdelávanie.
Úctu vzbudzuje aj presvedčenie, ako je dané povolanie dôležité pre spoločnosť či "ľudstvo". Vágne kategórie rozvoja ľudstva, udržania života a verejného blaha sa však menia. Kým v 30. rokoch bol u nás na prvé miesto dávaný roľník, ktorý nás všetkých živí, neskôr začali dominovať vedci, politici, sudcovia. Po ich páde zostávajú jedinou stálicou lekári.

Nečistá práca
Každý dejinný zvrat vynesie mnohých do výšok a mnohých zašliapne. Rozvrstvenie statickej feudálnej spoločnosti bolo po stáročia rovnaké. Na vrchole pyramídy trónil panovník, pod ním svetská a duchovná šľachta. Ešte nižšie bolo bohaté meštianstvo a širokú základňu tvorilo slobodné, poddanské či nevoľnícke obyvateľstvo. Tuláci, vagabundi, chorí zostávali aj za svojho života pod zemou.
S postupným nástupom kapitalizmu sa otvorila cesta nahor. Božskú vôľu postupne nahradila vôľa a schopnosti jednotlivca. Monarchia sa dnes javí ako prežitok a už aj britskú Snemovňu lordov zaplavuje plebs. Kým v stredoveku boli kupci považovaní za menejcenných, pretože robili s peniazmi, ranokapitalistická predstava robila možných úspešných finančníkov aj z čističov topánok.

Z pyramídy doska
Slovensko i okolité krajiny zažili významný zvrat v dobe prechodu k socializmu. Aj preto mohol poľský sociológ Zygmunt Bauman v polovici 60. rokov písať o "devalvácii predvojnového kultu", dôstojníckej uniformy a bieleho lekárskeho plášťa. V socializme stratili veľa z polonáboženskej príchuti spoločenského uctievania, zostúpili akoby z neba na zem. Dôvod bol podľa Baumana zrejmý - obe povolania stratili svoju triednu exkluzivitu, dostali sa do sféry praktických životných kalkulácií, teda toho, ako si kto zariadi život.
Ako však určovať prestíž povolania v krajine, kde peniaze strácali postavenie univerzálneho meradla a spoločenská hierarchia mala pripomínať skôr dosku? Aj v socializme bola podľa sociológa dôležitá moc, ktorá sa s postavením spájala, stupeň vzdelania a kvalifikácie a stupeň istoty, že sa človek v danom postavení udrží.
Oficiálne vyzdvihovanie robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie aj tak nezabránilo diskusiám, či kvalifikovaný proletár spoločensky stúpol alebo klesol tým, že začal funkcionárčiť.

Sudca verzus minister
Sociologička Zuzana Kusá uvádza na porovnanie prestíže zamestnaní v kapitalizme a v socializme výskumy z USA a z Československu. I keď technika zisťovania nebola rovnaká, predsa len sa dajú nájsť určité rozdiely.
V roku 1967 bolo poradie v USA nasledujúce: sudca najvyššieho súdu, lekár, vedec, guvernér, člen federálnej vlády, univerzitný profesor... V tom istom roku vládli československému rebríčku minister, riaditeľ priemyslového podniku, lekár-špecialista, univerzitný profesor, predseda krajského národného výboru a vedecký pracovník.
Ďalšia spoločenská zmena rebríček opäť vymenila. A nielen kvôli tomu, že z predsedov krajských národných výborov sa stali veľvyslanci.

Dotazníková úcta
Výskum Eurobarometra z roku 2003 porovnával rebríček jednotlivých povolaní v starých a pristupujúcich krajinách EÚ. Poradie bolo rovnaké (lekár, vedec, inžinier... na posledných miestach podnikateľ, právnik, politik), existuje však jeden podstatný rozdiel - u nás na východe všetky povolania uctievame viac. Sme náchylní vážiť si povolanie apriórne, pre jeho povesť.
Ako upozorňuje Kusá, úcta prejavovaná jednotlivým skupinám povolaní je v podobných výskumoch skôr otázkou bontónu. Veď prečo inak by sa umelci umiestnili až na šiestom mieste, zatiaľ čo na obrazovke jasne vedú?
Situácia sa podľa sociologičky mení, keď sa človek dostane pred dotazník: "To je odrazu písaný text , ktorý nám zmení uvažovanie. Tvárou v tvár textu sa stávame zodpovednejší a poprieme celebritu, aj keď ju v bežnom živote stokrát uprednostníme. A v dotazníku odpovieme, že najviac si vážime lekárov a učiteľov - čaká sa to a znie to zodpovednejšie." Naše každodenné konanie tak nemusí zodpovedať dotazníkovej úcte.

Nechcený pád
Výsledky však nemožno spochybniť úplne. Aj v časoch, keď ešte svet nebol zachvátený "celebritídou", boli vážení ľudia za všeobecný spoločenský prínos. Roľníctvo sa za prvej republiky chápalo ako základná profesia umožňujúca fyzické prežitie všetkých. S poklesom počtu a hrdosti poľnohospodári upadli aj v očiach ostatných.
Lekárom sa, naopak, svoju aureolu darí udržiavať. Veď od ich profesie priamo závisí naša existencia, sú s nami od prvých do posledných chvíľ života.
O poznanie neistejšie postavenie majú učitelia. Tí po roku 1989 zažili ťažkú chvíľu úpadku. Je to až nepochopiteľné - veď v literatúre boli vždy vykresľovaní ako osvietenci, otvárajúci oči zadubenému okoliu, vyzdvihoval ich aj socializmus. Ale práve tu tkvie podľa Kusej ich problém - revolučné obdobie učiteľov na čas degradovalo. Vzdelávací systém bol označovaný ako bašta ideológie a učitelia sa začali vykresľovať ako jej pomáhači.
Školstvo sa zrazu stalo predmetom verejnej diskusie a na školách sa aj trikrát za rok vymenil riaditeľ. Keď upratovačky verejne vyslovujú nedôveru, poníži to riaditeľa i v očiach verejnosti.

Čakanie pod vrcholom
Prestíž povolaní klesá aj u nás, v krajine so zakorenenou úctou k autoritám. Kam sa bude pohybovať ďalej, bude záležať aj na spoločenskej prospešnosti povolania. S rastúcou spotrebou uhlia sa možno opäť dočkáme aj hrdých baníckych vyhlásení i verejného ocenenia.