Ticho a okolo nás samá zeleň a riadky viniča. Stojíme v račianskych vinohradoch v Bratislave, tu však človek nemá pocit, že je v hlavnom meste. Pred domom na garáži visia dve tabule s nápismi. Vedľa nápisu „Rodinné vinárstvo Hulanský“ je značka „Malokarpatská vínna cesta“. Pri bránke nás víta usmievavý 31-ročný Lukáš Hulanský, ktorý sa pred niekoľkými rokmi rozhodol založiť rodinné vinárstvo.
Rodinná tradícia
Začiatky neboli vôbec jednoduché, aj keď Lukáš pochádza z vinárskeho rodu. Po druhej svetovej vojne im však vinohrady zobrali, a tak sa nemali jeho predkovia od koho učiť. Všetko teda formou pokus – omyl zistil ešte jeho dedo. On neho sa to naučil Lukášov otec a od toho zasa mladý vinár, ktorý nás usádza v altánku na dvore pred rodinným domom. Víno si roky robili len pre svoju spotrebu. Pred štyrmi rokmi sa však Lukáš rozhodol a otvoril si vlastné rodinné vinárstvo. „Kedysi, keď boli družstvá, nebol problém, zaplatili ste traktoristom a tí vám poorali. Teraz je to horšie, ak aj nejaký súkromník traktor vlastní, má dosť roboty na svojom,“ spomína na začiatky Lukáš. Keď sa rozhodol pre rodinné vinárstvo, bolo mu jasné, že bude potrebovať nové stroje. Kúpili traktor, rosič či pluhy. Vinárstvo začínalo v období, keď krachovali družstvá a vytrácali sa malí vinári. „Robili sme a boli sme v strate. Takže zo začiatku sme obrobili vinohrad len preto, aby nespustol, z takej úcty k predkom.“
Počas roka sa o vinič stará len on s rodinou. „Jedine na oberačky máme brigády...
Zostáva vám 85% na dočítanie.