Horúcou témou je dianie na železniciach. Incidenty hodnotili viacerí odborníci a zhodli sa poväčšine na tom, že na vine nie sú manažéri, skôr politici kvôli vysokému investičnému dlhu štátu voči železniciam. Ako to hodnotíte vy?
Keďže ja som ministrom dva roky, mňa sa historický dlh veľmi netýka a pri pohľade do minulosti mám čisté svedomie. Ale ja dnes, samozrejme, vidím a musím riešiť, že železničná infraštruktúra aj vozne sú zanedbané. A týka sa to aj spoločnosti Cargo. Ak hovoríte o dlhu, teraz vidíme, že sa situácia vyostruje. Najprv padlo trakčné vedenie, rozpojila sa súprava a potom horeli rušne. Treba pripomenúť, že pred rokom a pol sa ráno vypravovalo 1 200 súprav denne. Teraz je ich 1 500. Táto doprava musí byť zabezpečená a problém je v tom, že keď zvyšujeme počet vypravených súprav, musíme aj investovať do železničných tratí, dopravcov a lokomotív. Trakčné vedenie padnúť môže. Všetko, čo sa používa, sa aj kazí a vlaky horia aj v Nemecku. Ale ja som bol nervózny najmä z toho, že ľudia zostali štyri hodiny ako rukojemníci vo vlakoch. Lebo keď sa preruší elektrické vedenie, vybijú sa batérie vo vlaku a všetky dvere sa zatvoria, nemôžete používať ani toalety. Fungovať to má tak, že dispečer v takejto situácii musí správne rozhodovať a poslať na miesto hasičov a záchranárov, ale toto sa nestalo. V prvom kroku som nariadil, že musia všetkých dispečerov preškoliť. Už sa nemôže stať, že ľudia budú rozbíjať dvere a vyskakovať na vedľajšiu koľaj, kde môže ísť ďalší vlak. S týmto som mal problém, a preto som aj generálnemu riaditeľovi ZSSK povedal, nech sa ľuďom vyskladajú na odškodné. Nemôžu predsa dostať len štyri alebo päť eur. Zo svojich vlastných peňazí dali cestujúcim, ktorí sa ozvali, po 50 eur. A ja si myslím, že to bolo aj málo.
Toto je marketingový ťah, ale existuje riziko, že ľudia sa budú báť do vlakov nastupovať. Ako to riešiť koncepčne, aby sa tieto situácie neopakovali?
Ľudia budú chodiť do vlakov, keď budú čisté, bezpečné a rýchle.
A to nedocielite práve väčšími investíciami?
Samozrejme, veď o to ide. Bez toho, aby sme do vlakovej dopravy investovali, sa nemôžeme porovnávať s Rakúskom alebo ostatnými rozvinutejšími štátmi. Keď u nás bude chodiť vlak z Bratislavy do Košíc 160-kilometrovou rýchlosťou, tak budeme skákať po plafón, ale na iných miestach sa už dnes chodí dvestovkou. Aj na tomto vidíme, ako bola dlhé roky zanedbávaná osobná vlaková doprava. Stále sme hovorili len o diaľniciach. Dnes už aj Európska komisia tvrdí, že posaďme ľudí do vlakov. Lenže donútiť ich nevieme...
Zostáva vám 85% na dočítanie.