Reštrukturalizáciu a ozdravenie ČSOB začala ešte federálna vláda. Zobrala na seba aktíva a pasíva, ktoré banka spravovala pre štát. Išlo o rôzne úvery, či už tovarové alebo finančné, pre iné "spriatelené" socialistické štáty a o mnohých z nich sa vopred vedelo, že sa nesplatia. Tieto pohľadávky sa po rozpade federácie rozdelili medzi Česko a Slovensko v pomere 2 : 1.
Nenahraditeľná úloha
Prípad pohľadávky ČSOB voči Slovenskej inkasnej vznikol po rozdelení česko-slovenskej federácie v roku 1993. Išlo o druhú fázu ozdravenia banky, ktorá ju mala pripraviť na privatizáciu. ČSOB bola - podobne ako ostatné banky - podkapitalizovaná a mala veľa zlých aktív, najmä úverov a záruk. Bola však jedinou bankou, ktorá zabezpečovala zahraničný platobný styk. "Prípadné finančné ťažkosti by mali výrazne negatívny vplyv na oba štáty, nielen finančný, ale najmä z pohľadu ohrozenia ich dôveryhodnosti a schopnosti získavať úvery na medzinárodných trhoch," uvádza vláda vo svojom materiáli z roku 1993.
Slovensko nemalo dostatok devízových zdrojov a neoplývali nimi ani podniky dovážajúce strategické suroviny. "Ak by bola ČSOB v tom čase padla, tak by Slovensko s najväčšou pravdepodobnosťou ostalo bez ropy a bez plynu, pretože by nemal kto platiť dolárové výdavky," hovorí bývalý štátny tajomník ministerstva financií Rudolf Autner. Úloha ČSOB bola podľa neho v tom čase nenahraditeľná. Banka buď mala alebo mohla zohnať devízy vďaka tomu, že ju zahraničie v tom čase ako jedinú banku akceptovalo v medzinárodnom platobnom styku.
Česi platili, Slováci nie
Preto sa oba štáty rozhodli pokračovať v ozdravovaní banky. Vtedajšia prvá Mečiarova vláda zriadila pracovnú skupinu pre druhú fázu reštrukturalizácie. Boli v nej vtedajší podpredsedovia vlády Sergej Kozlík a Jozef Prokeš, ministri financií Július Tóth, poľnohospodárstva Peter Baco, hospodárstva Ján Ducký a guvernér NBS Vladimír Masár. Pracovná skupina splnomocnila Tótha, aby s ČSOB a českým ministerstvom financií podpísal zmluvu o konsolidácii banky. Urobil tak koncom decembra 1993. Súhlasila s ňou aj NBS. Na základe tejto zmluvy vznikla Česká inkasná a Slovenská inkasná. Tá prebrala na seba asi štvrtinu nelikvidných aktív banky zhruba za 10 miliárd korún. Tri štvrtiny prešli na Českú inkasnú.
Za postúpené aktíva zaplatili obe inkasné jednotky peniazmi, ktoré si požičali od samotnej banky. Úverovú zmluvu medzi ČSOB a ministerstvom financií podpísal vtedajší šéf rezortu Rudolf Filkus. Úvery mali podľa dohôd splácať obe inkasné spoločnosti v rokoch 1994 až 2003. Slovenská inkasná dostala ročný odklad. Začala splácať v roku 1995, pričom uhradila vyše jeden a pol miliardy korún. Potom splácať prestala, pretože nemala z čoho. Podniky, od ktorých mala vymáhať pohľadávky (ktoré prevzala od ČSOB), už boli v konkurze alebo sa doň neskôr dostali. Najväčšími dlžníkmi Slovenskej inkasnej sa po prevedení zlých úverov a mimobilančných položiek (predovšetkým záruk) z ČSOB sa stali bývalé podniky zahraničného obchodu ako Technopol, Chirana, Martimex, Avex či Slovart. Česká inkasná si svoje povinnosti k banke splnila, poslednú splátku zaplatila vlani v januári.
Za riadenie Slovenskej inkasnej zodpovedala na základe prevádzkovej zmluvy ČSOB. V roku 1997 ministerstvo financií zmluvu vypovedalo. V tomto období sa inkasná dostala formálne pod kontrolou Ministerstva financií SR, ktoré bolo jej jediným spoločníkom a vymenovalo konateľov a dozornú radu. "Účasť zástupcov MF v orgánoch SI bola pasívna a nedostatočná," uvádza minister financií Ivan Mikloš v materiáli, ktorý včera predložil do vlády.
Sporné dokumenty
Ministerstvo financií nebolo ochotné prevziať na seba záväzky voči banke, ako to vyplýva z konsolidačnej zmluvy medzi ČSOB a rezortmi financií oboch krajín. Tvrdilo, že k niektorým úverom, ktoré sú v inkasnej, neexistuje riadna dokumentácia. Niektoré úvery, presunuté z ČSOB, používalo MF SR na zápočty záväzkov a pohľadávok. Napríklad voči Technopolu malo záväzok 792 miliónov korún. Inkasná však získala od banky pohľadávku voči tejto firme za 8,2 miliardy korún, ktorú znížila o spomínaný záväzok. Podobne klesli záväzky ministerstva financií aj k Martimexu Martin a Chirane Piešťany.
Nedostatočná dokumentácia bola jedným z hlavných argumentov, prečo Slovensko úver nesplácalo. Po roku 1996 rezort začal spochybňovať existenciu samotného záväzku. Vychádzal z toho, že konsolidačnú zmluvu, podľa ktorej vznikla aj Slovenská inkasná, neschválila vláda. Preto vraj firma v skutočnosti nevznikla a neexistuje ani pohľadávka. Obe sporné strany si však spoločne najali tri nezávislé právnické kancelárie, ktoré tento argument nepotvrdili. Existenciu záväzku dokonca uznal v máji 1996 aj exminister Kozlík, ktorý v liste šéfovi ČSOB Pavlovi Kavánkovi napísal: "Z pohľadu ministerstva financií neexistujú právne nejasne formulované záväzky týkajúce sa Zmluvy o základných finančných princípoch konsolidácie ČSOB."
Komunikácia viazla
Komunikácia medzi bankou a rezortom však viazla. ČSOB začala účtovať sankčné úroky za nesplácanie. Situácia sa postupne vyhrotila a banka vyzvala v apríli 1997 Slovenskú inkasnú a ministerstvo, aby podľa zmluvy o základných princípoch finančnej konsolidácie ČSOB okamžite zaplatili celú spornú sumu aj s úrokmi do siedmich dní. Išlo zhruba o 14 miliárd korún. Pri zohľadnení časovej hodnoty peňazí ide podľa Mikloša zhruba o tú istú sumu ako určil ICSID.
Ministerstvo ani inkasná záväzok neuhradili. Po uplynutí lehoty (18. apríla) sa ČSOB obrátila na Medzinárodné stredisko pre riešenie sporov z investícií vo Washingtone.
Prvé pojednávanie sa uskutočnilo v januári 1999. Pohľadávka sa zvyšovala. Rezort chcel tomu zabrániť, preto podal návrh na konkurz inkasnej, ktorý Krajský súd v Bratislave vyhlásil v máji 1998. Súd ho však po dvoch rokoch na podnet ČSOB zrušil. Nepomohlo odvolanie na Najvyšší súd SR ani sťažnosť bývalej ministerky financií Brigity Schmögnerovej na Generálnu prokuratúru.
Česká "záruka"
Medzitým sa blížil predaj banky. Potenciálni investori nemali problém s prijatím investičného rizika Českej republiky. So Slovenskom to však bolo horšie. Vzhľadom na politickú situáciu do roku 1998 i prístup vlády k splácaniu pohľadávky bolo pre nich riziko priveľké. Česká vláda sa preto v záujme hladkého predaja rozhodla zobrať toto riziko na seba. Na jar 1998 uzavrela s ČSOB tzv. stabilizačnú zmluvu, ktorou sa zaviazala uhradiť dlh Slovenskej inkasnej v prípade, že úver nesplatí. Nešlo o klasickú záruku, pretože v tom prípade by banka stratila šancu na úspech pred ICSID-om. Zmluva bola skonštruovaná tak, aby banka mohla pokračovať v súdnom procese. Bola to opčná zmluva o bezodplatnom prevode pohľadávky. Zároveň sa české ministerstvo financií zaviazalo banke vyplatiť 90 percent z nominálnej hodnoty pohľadávky k 31. decembru 2002. Tzv. záruka vychádzala z aktuálnej sumy pohľadávky (podľa výpočtov banky) ČSOB voči Slovenskej inkasnej. Suma sa mala úročiť trojmesačným BRIBOR-om (úroková miera na slovenskom medzibankovom trhu). V zmluve sa počítalo so zloženým úrokovaním, teda v rámci roka sa úročili aj úroky z úrokov. Táto suma dosiahla ku koncu minulého roka vyše 30 miliárd korún. Arbitrážna porota však v konečnom verdikte banke neuznala nárok úročiť pohľadávku zloženým úrokovaním. Urobila len súčet priemerných sadzieb trojmesačného BRIBOR-u a vypočítala úrok zo sumy, ktorú banka prihlásila na ICSID v roku 1997 (13,2 miliardy korún). Nepoužila teda zložené úrokovanie, čo spôsobilo, že celkové úroky z pohľadávky boli nižšie než tie, s ktorými rátala banka a český rezort financií v stabilizačnej zmluve.
Vďaka úročeniu, ktoré použil ICSID, preto bude musieť český rezort banke doplatiť zhruba šesť miliárd českých korún za predpokladu, že Slovensko uhradí banke 24,8 miliardy korún. Celková suma, ktorú spolu aj so zmareným ziskom požadovala banka na ICSID-e, bola 47 miliárd korún. Aj preto na českej strane vládne väčšie sklamanie z verdiktu ako na slovenskej.