Ako ste sa vlastne dostali k podnikaniu?
Keď som túto otázku dostával v minulosti, veľa ľudí očakávalo odpoveď – kupónová privatizácia, akcie..., ale pravda je taká, že som sa relatívne rýchlo oženil, veľmi rýchlo sa nám narodili dcéry...
S milionárkou?
(Smiech) Nie, bývali sme v trojizbovom byte, v jednej izbe. Vôbec sa na to nesťažujem, bolo to krásne obdobie, len tým chcem nadviazať na to, že podnikanie sa stalo témou vo chvíli, keď som si uvedomil, že potrebujem zabezpečiť rodinu.
Úplne prvý biznis preto prišiel hneď na začiatku 90. rokov. Prenajal som si malý bufet na dostihovej dráhe. Cez deň som bol v obleku na Inchebe – krásnom zelenom alebo červenom, už si nepamätám, v bielych ponožkách, mokasínach – a každý víkend som chodil predávať pivo a hotdogy na burzy na dostihovú dráhu.
Pripadal som si strašne bohatý, lebo na záver dňa som mal v peňaženke veľa bankoviek (úsmev). Bolo to skutočné podnikanie so všetkým, čo k tomu patrí: ako sa vysporiadať na trhu, nakúpiť tovar, predať ho – obrovská škola.
A v tej Inchebe ste robili čo?
Vedúceho odboru prevádzkových služieb, mal som na starosti hotelovú časť a administratívne priestory.
Takže všetkým svojim hosťom ste hovorili – príďte na víkend na dostihy.
Nebola to celkom moja klientela, ale kontrast tých svetov bol krásny. Cez týždeň som sa stretával s manažérmi zahraničných spoločností, ktoré prišli podnikať a v sobotu ráno som skoro vstal, naložil do auta tovar, odniesol ho do svojho bufetu a večer som išiel unavený spať. To obdobie bolo ťažké v tom, že som trávil málo času s deťmi, ale bolo pre nás všetkých v rodine dôležité.
Ale asi nie v pozitívnom zmysle slova.
Ale áno, lebo v takýchto situáciách sa dobre prejavujú vzťahy. Samozrejme, keby mi manželka vyčítala, že nie som s nimi, nemohol by som robiť, čo robím. A už vôbec by som nemohol pokračovať v tom, čo som robil ďalšie roky.
A na to sa chcem práve opýtať. Lebo stánkov s rýchlym občerstvením je vcelku požehnane – na rozdiel od milionárov. Čo prišlo po tých hotdogoch?
Bolo to také „step by step“. Tešil som sa, že začínam podnikať, že sa oboznamujem s tým, čo to znamená účtovníctvo, zisk aj strata. Vedel som, že to asi nebude úplne to, čo by som chcel robiť celý život a bolo veľké šťastie, že sa v tom období vytváral kapitálový trh, dobehla prvá vlna kupónovej privatizácie, vznikli investičné fondy a iba veľmi málo ľudí malo znalosti o tom, ako tento trh bude fungovať.
Nakúpil som si dostupnú literatúru, čítal som o veciach, o ktorých som predtým akurát pozeral nejaké americké filmy a snažil som sa pochopiť, čo to znamená burza, dlhopis, akcia, ako sa obchoduje.
Patril som k tým, ktorí si spravili maklérske skúšky a ktorí sa z roka na rok stali veľmi žiadaní na trhu práce. Oslovovali nás spoločnosti, obchodníci s cennými papiermi, investičné fondy, ktoré zo zákona potrebovali mať zamestnaných ľudí s maklérskou licenciou. Takže to bol veľmi dôležitý krok.
Čo vás k tomu však doviedlo? Väčšina stánkarov si nepovie: spravím si maklérske skúšky.
Nie, ale ako som spomínal, ja som sa cez týždeň stretával s ľuďmi, ktorí prichádzali zo sveta, zastupovali prvé veľké firmy na Slovensku. Nehovorím, že ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.