Sedem rokov po rozšírení Európskej únie o nových členov padlo aj posledné obmedzenie pracovného trhu. Nemecko a Rakúsko, ktoré využili maximálnu dĺžku ochrany svojich občanov pred konkurenciou zo zahraničia, nespravili dobré rozhodnutie. Štáty, ktoré umožnili ľuďom z nových členských krajín legálne pracovať, totiž zaznamenali rast ekonomiky aj zamestnanosti a napriek prílevu novej pracovnej sily tiež pokles alebo aspoň stagnáciu nezamestnanosti. Veľká Británia napríklad hodnotila otvorenie svojho pracovného trhu už dva roky po uvoľnení pravidiel ako mierne pozitívne pre celkovú ekonomiku.
Angličanom sa to oplatilo
Len za jeden a pol roka od uvoľnenia pracovného trhu sa na Britských ostrovoch registrovalo takmer 300-tisíc ľudí z nových členských krajín, ktorí mali snahu v tomto štáte aj pracovať. A napriek tomu, že väčšina z nich si prácu našla, nespôsobilo to v krajine nárast nezamestnanosti. Z práce týchto ľudí ťažila celá spoločnosť. "Vzhľadom na ochotu zamestnávateľov prijať týchto pracovníkov je opodstatnené domnievať sa, že tento postup bol pre nich výhodný, a teda aj celkový prínos pre hospodárstvo je pozitívny," hovorí analytik inštitútu INESS Richard Ďurana.
Ekonomika takto získala pracovnú silu, ktorá bola ochotná pracovať na pozíciách, kde domáci zamestnanci už nechceli pracovať, čo podporilo v krajine za La Mancheom aj relatívne nízkonákladové výroby. Na druhej strane sa domáci pracovníci dostali do pozície, keď boli konkurenciou donútení začať sa zaujímať o náročnejšie profesie, a tým si začali zlepšovať aj svoje pracovné zručnosti. "Vyčísliť presný dosah otvorenia pracovného trhu je veľmi ťažké, ale pozitívne efekty určite prevyšovali nad negatívami," hovorí analytik Inštitútu zamestnanosti Michal Páleník.
Obavy sa nepotvrdili
Nemci aj Rakúšania mali najväčší strach z toho, že ich pracovný trh zaplavia lacní zamestnanci z východnej Európy, ktorí budú ochotní pracovať aj za nižšie platy. "Skúsenosti ukázali, že nezamestnanosť v daných regiónoch nijako nevzrástla," hovorí Páleník. A navyše počet pracovníkov z nových členských krajín sa stabilne pohyboval pod jedným percentom z celkovej pracujúcej populácie, čo pre ekonomiku nepredstavuje problém. "Veľkosť migrácie bola ovplyvnená aj zatvorením trhu práce zo strany Nemecka, Rakúska, Francúzska a ďalších krajín. Ak by tieto veľké ekonomiky svoj trh otvorili, bol by tento prílev ešte nižší a nepredstavoval by pre jednotlivé ekonomiky už vôbec žiadne riziko," dodáva Páleník.
Navyše prácu v zahraničí si hľadali ľudia, ktorí boli ochotní pravidelne meniť zamestnanie a flexibilne reagovať na situáciu na trhu práce. Napríklad v roku 2009 reagovala na krízu odchodom z Británie až štvrtina Slovákov, ktorí tam dovtedy pracovali. Zamestnanci, ktorí v štáte ostávajú iba v situácii, keď majú prácu a prispievajú do systémov sociálneho zabezpečenia, a v čase recesie z krajiny odchádzajú a neuplatňujú si svoje nároky na sociálny systém, sú snom každého politika.
Nemci si vyberali hrozienka
Druhým extrémom bolo, že Nemecko aj Rakúsko síce zavreli svoj pracovný trh, ale stále si nechali priestor na to, aby umožnili zamestnať sa vybraným profesiám. O vzdelaných ľudí od začiatku súťažili s Veľkou Britániou a na trhu v oboch krajinách je stále nedostatok špecialistov. Ak by štáty podobne súťažili aj o menej kvalifikovaných odborníkov, ktorí sú ochotní za prácou cestovať, tak by sa pravdepodobne aj Nemecko a Rakúsko zviezli na úspechu, ktorý vďaka migrantom zažila Veľká Británia spolu s Írskom.