Blížia sa Vianoce a vy, bankári, asi najlepšie viete podľa toku peňazí či objemu spotrebných úverov, či sa už kríza skončila...
Ešte určite nie sme úplne vonku. Hospodárstvo už rastie, my však pociťujeme, že firmy ešte majú dostatok kapacít spred krízy, a tak neinvestujú a nepožadujú úvery do takej miery, ako by sme očakávali. Následne, banky zatiaľ neposkytujú úvery podnikom do takej miery, ako by sme si mohli želať, aj keď k určitému oživeniu už dochádza. Predpokladám, že až rok 2011 bude rokom skutočného investičného oživenia. Firmy sa poučili z krízy a ani pri zvýšenom objeme výroby neprijímajú ďalších ľudí. Nevidíme tak pokles nezamestnanosti, čo má aj dopad na spotrebu -- je nižšia, ako by sme očakávali.
Ľudia sa vraj naučili viac šetriť. Cítite to na vkladových produktoch?
Slováci určite viac odkladajú do bánk, ale nie je tam nejaký výrazný nárast. Čo je však zaujímavé, ani v kríze si ľudia neprestali požičiavať. Išlo najmä o veľký nárast hypoték. Ľudia sa snažili nájsť lepšie podmienky, nájsť lacnejšiu pôžičku a vyplatiť tú drahšiu. Zadlženie Slovákov nie je také vysoké ako dlhy ľudí v západnej Európe. Pochopiteľne, stúpa, ale aj v dôsledku krízy nie až takým tempom.
Ako Slováci vnímajú banky? Na Západe sa hovorí aj o priamom útoku a vyberaní úspor...
Ľudia majú tendenciu banky paušalizovať. Je obrovský rozdiel medzi investičnou bankou a klasickou komerčnou inštitúciou tu na Slovensku. Keď je 25-ročný trader v Londýne alebo New Yorku šikovný, odíde s piatimi miliónmi dolárov bonusu. Toľko nedostanú všetci bankári na Slovensku dohromady. Banky z Wall Street z 90 percent spôsobili krízu, nehovoriac už o Clintonovej politike podpory bývania. My na rozdiel od nich nevytvárame žiadne derivátové produkty, ani do nich neinvestujeme. V angličtine sa tomu hovorí "plain vanilla banking", čisté komerčné bankovníctvo. Vyberáme depozity a požičiavame obyvateľstvu a podnikom. Keď máme voľné peniaze v banke, jediné, čo kupujeme, sú štátne dlhopisy Slovenskej republiky. Nič iné, to je celá naša špekulácia.
Okrem toho sa často hovorí aj o tom, že bankári nemajú čo rozprávať, lebo do bánk štát nalial 110 miliárd korún. Ale to bolo v 90. rokoch, keď ich štátni manažéri rozkradli. Napríklad naša banka (bývalá UniBanka a HVB Bank) nikdy nedostala štátnu pomoc, a tie, ktoré tú pomoc dostali, riadili iní ľudia. Dnes sú na čele väčšiny bánk ľudia, ktorí ich riadia zodpovedne, a všetky sú vo veľmi dobrom stave.
Máte už pripravené nejaké protiopatrenie, keby nakoniec došlo k dodatočnému zdaneniu bánk?
V politike nedávno zaznel asi najprimitívnejší argument, aký som za posledné roky počul -- že treba ísť tam, kde sú peniaze, a peniaze sú v bankách. Ale tie peniaze nie sú naše, tie peniaze sú ľudí, ktorí si ich u nás uložili. Treba si povedať, že vždy všetko nakoniec zaplatia ľudia. Peniaze nie sú anonymné a nelietajú vo vzduchu. Keď zdaníte SPP, Slovak Telekom či banky, vo finále to vždy bude na ľuďoch, aj keď možno o rok či dva neskôr. Ekonomika nepustí, investori buď na Slovensko prídu, alebo neprídu. Do Maďarska sa podľa mňa najbližších päť rokov investori nenahrnú, niektorí možno odídu, aj keď zaknihujú nejaké straty. Jedinú cestu, ktorú Orbán v rozkradnutej krajine vidí, je krátkodobé zdaňovanie firiem, ale dlhodobo to nie je cesta.
Ako by sa nás, Slovákov, mohlo dotknúť to, keby dnes aktuálne Portugalsko nebolo posledné?
My na tú tému niekedy žartujeme, ale v extrémnom prípade by to mohlo znamenať aj zrútenie eura. Pád eura by bola obrovská katastrofa, ktorú si dosť dobre neviem predstaviť. Zároveň je však pravda, že ak sa problémy neskončia Portugalskom, bude problém. Pravdepodobne by bolo nutné nechať tie krajiny zbankrotovať, tak ako sa to už veľakrát udialo. Samozrejme, krach by muselo sprevádzať aj vylúčenie z eurozóny. Možno by sa ich eurá okolkovali (smiech). Ale pravdou je, že dnes asi nikto nevie nájsť riešenie, čo by bolo treba urobiť v tých najhorších prípadoch.