Škrtali sme takmer vo všetkých oblastiach života, ľudia to však pochopili. Základom úspechu je však rovná daň, prízvukuje Jürgen Ligi.
Estónsku "success-story" obdivuje ekonomická tlač v celej Európe. Štát, ktorému pred rokmi hrozil úplný hospodársky kolaps, sa z krízy dokázal rýchlo spamätať a vrátiť sa k solídnemu rastu a ostro tak kontrastuje s juhom kontinentu. Čo všetko je za tým? Čo ste v Estónsku spravili inak?
Estónsko kríza zasiahla skutočne zvlášť tvrdo, veď naše HDP sa v rokoch 2008 -- 2009 prepadlo o 18 percent. Kríza bola predovšetkým dôsledkom prasknutia realitnej bubliny, museli sa preto prioritne sústrediť na túto oblasť. Rozhodli sme sa zoškrtať verený rozpočet, presne o toľko, o koľko nám klesol výber dane, čím sme dosiahli pomerne rýchlu konsolidáciu. Rozpočet sme medzi rokmi 2008 až 2010 kumulatívne okresali o 16 percent HDP. Väčšinu škrtov sme pritom naplánovali dlhodobo a týkali sa najmä výdavkovej strany rozpočtu.
Do toho prišla aj aktivita estónskych firiem, ktoré takisto škrtali na mzdách a výdavkoch a sústredili sa na prenikanie na nové trhy, aby zvýšili export. Bol to práve vývoz, ktorý sa stal hlavným pilierom znovuoživeného ekonomického rastu v rokoch 2010 a 2011. Náš hospodársky rast sa odvtedy zrýchľuje -- v roku 2010 dosiahol 3,3 a v roku 2011 už 8,3 percenta, čím sme sa stali najrýchlejšie rastúcou ekonomikou v únii.
Iste k tomu prispel aj váš daňový systém. Ten je založený skôr na zdaňovaní spotreby. Daň z príjmu je nízka, dokonca od roku 2015 ju plánujete znížiť z 21 na 20 percent. Na Slovensku je pritom trend úplne opačný. Kde vidíte výhody vášho prístupu k daniam oproti, povedzme, nášmu?
Aj v čase krízy sme si ponechali rovnú daň z príjmu, ktorú sme zaviedli ešte v roku 1994. Postupne sme ju dokonca znižovali -- pôvodne bola vo výške 26 percent. Okrem toho sme pristúpili k čiastkovej reforme daňového systému, najmä vzhľadom na korporátnu daň. Výhodnejšími daňami pre firmy sme sa snažili podporiť hospodársky rast, firmám, ktoré platia menšie dane totiž ostáva viac na investície.
Náš prístup k daniam sleduje posun daňového bremena z príjmovej strany smerom k väčšiemu zdaňovaniu spotreby a dosahov na životné prostredie. Stále však máme na pamäti, že celý systém musí byť najmä stabilný, jednoduchý a transparentný s čo najmenším počtom rôznych výnimiek a zvláštnych pravidiel. Je teda v súlade s odporúčaniami OECD -- je predsa známym faktom, že vyššie dane na spotrebu spomaľujú hospodárstvo menej ako vyššie daňové sadzby na príjem, najmä v otvorených ekonomikách, akou je tá naša.
S reformou daňového systému sme však ešte neskončili -- naším cieľom je znížiť podiel daňového bremena na HDP na úroveň, na ktorej bol pred prepuknutím krízy. Podľa našich odhadov sa tak stane v roku 2016, kedy to bude 32,3 percenta HDP.
Naša vláda založila fiškálnu konsolidáciu úplne opačne, na vyšších priamych daniach. Firmy a vyššie príjmové skupiny zamestnancov po novom z príjmu zaplatia namiesto 19- už 23-percentnú daň. Rovná daň, s ktorou sme sa kedysi preslávili, je tak už minulosťou. Myslíte si, že Slovensko urobilo dobre?
Stupeň progresivity daňového systému vo všeobecnosti závisí od akejsi "lokálnej spoločenskej zmluvy" -- akú mieru redistribúcie a akú mieru daňovej nerovnosti je ochotná daná spoločnosť akceptovať. Je to teda niečo, čo sa nedá predpísať alebo automaticky preniesť z jednej krajiny do druhej.
Osobne som však z takéhoto vývoja na Slovensku smutný. Vláda, ktorej som ja členom, si dáva veľký pozor, aby sa také niečo nestalo aj u nás, v Estónsku. U nás sa naprieč príjmovými skupinami mení len nezdaniteľné minimum, samotná sadzba dane ostáva rovnaká pre všetkých. Lepšie zarábajúci totiž aj tak v konečnom dôsledku do rozpočtu prispejú často až niekoľkonásobne viac.
Pre mňa, ako liberála, je navyše myšlienka vyšších daní pre bohatších pomerne kontraproduktívna, pretože limituje súkromné investície a diskriminuje kvalifikovanú a vzdelanú pracovnú silu, ktorá je pre hospodárstvo štátu základom.
Navyše, v progresívnom daňovom systéme sa oveľa ľahšie presadzujú rôzne výnimky a zvláštne pravidlá. Tie spravidla zvýhodňujú veľké skupiny daňovníkov, čo robí celý systém ďalej ešte menej efektívnym.
Estónsky úspech obsahuje ešte jeden, v súčasnej Európe takmer nevídaný prvok -- prebytok štátneho rozpočtu. Ten súvisí najmä so škrtmi. Ako ste ich komunikovali so svojimi voličmi?
Vyrovnaný rozpočet, alebo dokonca mierny prebytok verejných financií, bol u nás súčasťou koaličných dohôd už desaťročie a voliči takúto politiku opakovane vo voľbách podporili. V estónskej spoločnosti prevažuje všeobecné porozumenie, že by sme nemali žiť "nad pomery" a akumulované rezervy sa nám v ťažkých časoch môžu zísť. V rokoch 2008 a 2010 bolo hospodárenie navyše ovplyvnené prípravami na prijatie eura. Vidina spoločnej meny nám pomohla vysvetliť verejnosti potrebu šetrenia, no konsolidovať by sme museli aj bez eura. Súčasná kríza nám totiž ukázala, že rozpočty musíme zostavovať aj s ohľadom na budúcnosť.
Treba však povedať, že škrty boli v spoločnosti prijímané s pochopením -- v estónskych uliciach nikto neprotestoval, a to aj napriek tomu, že konsolidáciou boli zasiahnuté takmer všetky sektory hospodárstva.
Už ste spomínali prasknutie realitnej bubliny. Tá bola svojho času po Írsku a Španielsku dokonca tretia najväčšia v eurozóne. Ako sa s následnými problémami vysporadúval váš bankový sektor?
Malý trh sa, bohužiaľ, vyznačuje aj vyššou volatilitou. Boom v poskytovaní pôžičiek pred vypuknutím krízy bol výsledkom všeobecného nadmerného optimizmu. V našom prípade sa k tomu pridali aj neexistujúce skúsenosti s hypotekárnym trhom a trhom nehnuteľností vo všeobecnosti. Korekcia bola v tomto smere historickou nevyhnutnosťou.
Je však pravdou, že objemy poskytnutých pôžičiek na bývanie ostali na relatívne vysokej úrovni aj počas krízy. Podiel hypotekárnych splátok po splatnosti dlhšej ako 60 dní však dosiahol v najhoršom období, v polovici roka 2010, len 4,5 percenta. To bolo v čase, keď sme mali najhoršiu nezamestnanosť. To svedčí o tom, že ľudia, ktorí sa v predošlom období hospodárskeho boomu zadlžovali, si svoj krok možno lepšie premysleli a boli navyše na trhu práce aj viac pružní. Vyhlásenie osobného bankrotu je u nás z legislatívnych dôvodov pomerne náročný krok, dlžníci si teda spočítali, že je lepšie platiť.
Na druhej strane, estónsky bankový sektor je takmer výlučne v zahraničných rukách a banky u nás pôsobiace vždy disponovali dostatkom kapitálu. Dokonca vždy prekračovali 10-percentnú hranicu kapitálovej primeranosti, tú sme preto v polovici roka 2012 mohli radikálne zdvihnúť na 24 percent.
Estónsko nasledovalo Slovinsko a Slovensko a spomedzi postkomunistických krajín ako tretí štát v poradí v roku 2011 vstúpilo do eurozóny. Prispelo k tomuto rýchlemu spamätaniu sa z recesie aj euro?
Euro nám určite pomohlo a umožnilo nám, aby sme z krízy vyšli v pomerne krátkom čase. Rozhodnutie prijať ho ukončilo predtým u nás prítomné obavy z devalvácie, v očiach zahraničia nám dodalo väčšiu dôveryhodnosť a pritiahlo tak nové investície.
Dôkazom toho je aj fakt, že ratingy úverovej spôsobilosti nám postupne zvýšili všetky relevantné ratingové agentúry -- spomeňme napríklad rating od S&P, ktorý je v súčasnosti na úrovni AA-.
Vstup do eurozóny nám teda umožnil stať sa najrýchlejšie rastúcou ekonomikou únie, už som spomínal, že v roku 2011 sme rástli rýchlosťou 8,3 percenta HDP. Sčasti je to aj prísunom nových investícií, ktoré do krajiny začali plynúť práve po prijatí eura. Aj v súčasnosti má naša agentúra vyjednávajúca s investormi, Enterprise Estonia, rozpracovaných niekoľko investičných plánov.
Vláda, ktorej ste členom, je veľmi eurooptimistická. V minulosti sa dokonca vyjadrila, že aj v prípade, že projekt eura sa rozpadne, je odhodlaná stať sa spolu s Nemeckom členom akéhosi "severného eura", o vytvorení ktorého sa svojho času špekulovalo. Je spoločná mena naozaj tak nevyhnutná aj pre malú a otvorenú ekonomiku na periférii únie? Slovensko je na tom podobne. Nie je silné euro predsa len pre postkomunistické krajiny "priveľa"?
Estónsko v prenesenom zmysle prijalo euro ešte predtým, ako bolo vytvorené -- v roku 1992, keď sme menili rubeľ, sme novozavedenú menu kroon nadviazali na silnú nemeckú marku. Vstup do eurozóny bol pre nás teda v podstate nevyhnutný logický krok.
K samotnej výhodnosti eura -- väčšina nášho exportu smeruje práve do krajín eurozóny a aj väčšina pôžičiek je v tejto mene. V situácii, kedy je podiel exportu a importu do eurozóny väčší ako polovica ročného HDP, sú všetky argumenty pre zachovanie národnej meny založené len na emóciách a nostalgii. Vlastná mena je luxus, ktorú si môžu dovoliť len veľké štáty.
Litve a Lotyšsku sa z hľadiska ekonomiky takisto relatívne darí, obe krajiny vás chcú dokonca nasledovať a do eurozóny tiež vstúpiť. Aj odhady hovoria, že Pobaltie má pred sebou žiarivú budúcnosť. Časopis The Economist napísal, že celý región z ekonomickej perspektívy "dáva zbohom východnej Európe" a "víta nový sever". Aj vy osobne zdieľate tento optimizmus? Čo očakávate v nasledujúcich piatich rokoch?
Estónsko samo seba vždy vnímalo ako nordickú krajinu, alebo presnejšie, ako "severopobaltskú". Naše väzby s Fínskom a so Švédskom sú totiž silnejšie ako v prípade zmienených dvoch krajín. Litva a Lotyšsko sú naproti tomu viac orientované na strednú a východnú Európu. Líšime sa aj ekonomicky.
Podľa oficiálnych odhadov medzinárodných inštitúcií, spomeňme Európsku komisiu, porastie hospodárstvo Pobaltia spomedzi krajín únie najrýchlejšie. S tým súhlasíme. V rokoch 2008 a 2009 totiž všetky tri krajiny podstúpili radikálnu konsolidáciu verejných financií a škrtalo sa i v mzdách a dôchodkoch.
Druhým dôvodom je previazanosť so Škandináviou, ktorá v našich krajinách tradične rada investuje. Po tretie, geografická blízkosť Ruska nám umožňuje vo forme väčšieho exportu profitovať aj na tamojšom pomerne rýchlom raste. Veľkú úlohu zohráva aj fakt, že Pobaltie nemá priame obchodné väzby s juhoeurópskymi krajinami, ktoré sú roky v problémoch.
Napriek tomu -- aké problémy môžu nastať? Kde vidíte najväčšie hrozby pre ekonomiku Estónska?
Hlavné riziká plynú z vonkajšieho prostredia. Ekonomiky eurozóny sa z krízy budú spamätávať len pomaly, naši hlavní obchodní partneri, Fínsko, Švédsko a Nemecko, už medzitým znížili odhady rastu svojho hospodárstva. To znamená menší dopyt po estónskom exporte, na ktorom je naše hospodárstvo založené. Menší dopyt po našich výrobkoch nás teda môže v tomto roku tiež spomaliť.
Riziká však vidím aj na našom pracovnom trhu, keďže niektoré odvetvia už teraz čelia nedostatku kvalifikovanej pracovnej sily. To môže viesť k rýchlemu rastu miezd, ktorý v raste môže prekonať aj produktivitu práce. To by znamenalo oslabenie našej konkurencieschopnosti a navyše by viedlo k silným inflačným tlakom.
Vyhliadky v Európe pritom nie sú vôbec dobré a spomalenie čakajú takmer všetky štáty v bloku. Odhady rastu Ruska, Litvy i Lotyšska na tento rok sú však stále lepšie, ako je priemer únie a aj preto nám Európska komisia predpovedá najrýchlejší rast v eurozóne aj v roku 2013. Miroslav Zajac