Keď Ján Jankura, majiteľ firmy Stavunion ako prvý postavil vo Vysokých Tatrách apartmánový dom, u časti miestnych obyvateľov vyvolal nevôľu a obavy, čo táto nepoznaná novinka prinesie. Dnes, keď sa konceptu v tatranských osadách chytá už čoraz viac developerov, ľudia menia názor. Uznávajú, že turistické byty, naopak, komunite môžu priniesť prácu, turistov a peniaze.
Projekt z inzerátu
V roku 2004 mal Ján Jankura so svojou firmou Stavunion za sebou už niekoľko rekonštrukcií tatranských historických hotelov a novostavieb. "V tom čase bolo v Tatrách na predaj veľa budov, takmer vždy vo veľmi zlom stave," spomína. V novinách našiel inzerát, ako svoj 20 rokov chátrajúci hotel v Starej Lesnej ponúkala jedna energetická firma. "Po kúpe si každý myslel, aké za tým boli úžasné kontakty, avšak začalo sa to maličkým inzerátom. Keď Nemci kúpili energetiku, chceli core biznis, iné už nepotrebovali," dodáva.
Energetici sa na ponuku Tatrancovi ozvali až o pol roka, či má stále záujem. "Mal som na to desať dní. Za dva dni som vypracoval projekt pre banku, vlastné peniaze totiž pokrývali len tretinu," spresňuje. Banky boli vtedy veľmi prísne. Požičiavať chceli na veľmi krátko. Jankurovi dali na splatenie rok. "Najmä to rozhodlo, že z hotela budú apartmány. Ako som počítal, penzión alebo hotel by mi požadovanú návratnosť v danom čase nepriniesli," povedal. Dnes už s úsmevom spomína, ako v banke pozerali na projekt. "S turistickými apartmánmi sa ešte nikdy predtým nestretli. Nik ich v Tatrách nerobil. Čísla však vychádzali a peniaze na kúpu požičali," hovorí. Komplex postavil za desať mesiacov, apartmány predal do pol roka. Kupci apartmánov sa pýtali, kto sa o ne bude starať. "Tu som z podnikania už vedel, že zákazníci chcú komplexnú službu. Okrem developera som sa razom stal aj správcom budov," hovorí.
Priniesli ďalšie peniaze
Jankura nechce špekulovať, do akej miery ovplyvnil ďalších developerov, ktorí prišli do Tatier s apartmánmi po ňom. "Možno keď videli, že model funguje, mohli ísť do projektov s väčšou istotou," uvažuje. Povesť apartmánov neskôr podľa neho trocha poškodili niektorí hráči bez skúseností, ktorí s cieľom rýchlo zarobiť stavali v podstate nepredajné megalomanské projekty. Dodáva však, že ho dnes teší zmena verejnej mienky. Tatranci apartmány totiž najskôr neprijali priateľsky. "Na prázdninové byty sa menilo aj veľa bytov v bežných bytovkách, pričom neboli vyriešené mnohé veci, ako odvoz smetí a starostlivosť. Tieto problémy ľudí, samozrejme, vyrušovali a vinu dávali konceptu ako takému," vysvetľuje. Dnes sú však podľa neho efekty skutočných apartmánov viditeľné. "Do Tatier pritiahli strednú vrstvu. Ľudí, ktorí tu namiesto jednej dovolenky chodia pravidelne alebo posielajú známych. Míňajú tu svoje peniaze, a tým vytvárajú i pracovné miesta. Ožili aj ulice mesta. Domáci to registrujú," vysvetľuje. Priznáva, že ho v počiatku inšpirovali cesty do amerických a talianskych lyžiarskych stredísk. "Apartmány boli všade. Rozmýšľal som, prečo by nemali fungovať práve v Tatrách," povedal.
Kríza? Reagovať
Pri tomto projekte zistil, že okrem stavania vie byť aj investorom. "Dnes zhruba 50 percent obratu tvoríme dodávateľsky a druhú tvoria naše developerské projekty," spresňuje. Z významnejších sa neskôr realizovali apartmánové projekty Javorinka a Júlia v Tatranskej Lomnici. Vo firme zamestnáva okolo 40 ľudí, v sezóne až 80. V nastupujúcej kríze v roku 2009 sa ako veľmi užitočné firme ukázalo rozhodnutie byť aj správcom. "Bolo treba jednoducho reagovať. Ponúkali sme zľavy, splátkové schémy. Najhorší je nedokončený stojaci projekt. Oplatilo sa nám radšej predať za menej, ale dostávať poplatky za správu, ako platiť energie a dane za neobsadený dom," spresnil.
Z archívu
Tak, ako na developera zo stavbára zmenili Stavunion okolnosti, i k stavebnej firme viedli mnohé predely. Hoci ich Ján Jankura opisuje ako plynulý samozrejmý príbeh, z vonkajšieho pohľadu tu predsa len vyskakuje akási výraznejšia schopnosť reagovať na zmeny. Končiaci sa socializmus Jankuru zastihol v štátnom archíve. "K histórii mám stále blízko. Avšak vtedy majúc už mladú rodinu som videl, že nízky plat neporastie. Ekonomika nepustila, musel som podnikať ," spomína. V roku 1992 si založil živnosť. "Hoci ľudia nemali veľa peňazí, už nechceli mať všetci identické bývanie, ktoré navyše bolo v zlom stave," hovorí. S kamarátom začal obchodovať s materiálmi na úpravu interiérov. Chodili na veľtrhy. Obchodné miesta hľadali vo Viedni a v Prahe. "Náhoda im priala, medzi kamarátmi bolo aj veľa architektov, ktorí interiéry kreslili a navrhovali. Potrebovali špeciálne materiály podľa požiadaviek," pokračuje.
Po viacerých bytoch firma získala prvé dve väčšie zákazky. "Špecializované veci tu vôbec neboli. Ľudia vedeli, že sme to my, ktorí ich majú," vysvetľuje. Dnes známy tatranský podnikateľ v gastronómii Fabio Bortolini potreboval interiér pre zlatníctvo. "Ktovie, či sa na to ešte pamätá. Grand Hotel Praha zase musel rekonštruovať kúpeľne. Ako hotel vyššej triedy si ich nemohol dovoliť mať v socialistickom stave," dodáva. Potom prišli vyhraté súťaže na dodanie interiéru v banke a obchodnom dome v Bardejove. "Páčili sa im ceny, ale najmä rýchlosť realizácie. Od začiatku som cítil, že vždy je dôležité dať komplexnú službu, v tomto prípade to boli inštalácie a drobné stavebné úpravy. Manuálna práca mi bola blízka a bavila ma," dodáva.
Čakajúc na vrtuľník
Po obchode a interiéroch prišiel tretí predel. Nemecký dodávateľ tapiet potreboval regály do svojich obchodov. "Bolo jasné, že vyrábať sa oplatí na Slovensku. Regály som si objednával u stolárov. Keď však jedna dielňa pre prísnych Nemcov nesplnila termín, vlastná dielňa bola jediným riešením," opisuje. V nej dodnes zamestnáva šesť ľudí. "Nie je to veľa, ale v našich stavbách robíme atypické originálne veci," povedal.
Na prelome tisícročí sa od podlahy zmenil trh s interiérmi. "Prišli špecializované firmy. Ponúkali lepšie ceny a kvalitu," neváha pripustiť. Mohol sa v interiéroch tiež špecializovať na jeden segment. "Cítil som, že stavebníctvo ma baví a ťahá viac. Veľa tatranských budov vtedy potrebovalo rekonštrukciu. Dodnes sú pre mňa väčšou výzvou ako novostavby. Najmä obnoviť ich tak, aby ostal zachovaný ich historický duch," povedal. Najviac si cení rekonštrukciu Grand Hotela Praha a Chaty pod Rysmi. Tá bola aj stavbárskou výzvou. "Riadiť stavbu, keď materiál dodáva vrtuľník a vy nikdy neviete, či kvôli počasiu naozaj vzlietne, bolo naozaj zaujímavé," povedal.