Ako prezident inštitútu LFMI ste zohrali kľúčovú úlohu pri definovaní pôvodov krízy v Litve a výbere protikrízových opatrení. Ako sa s krízou vyrovnalo litovské hospodárstvo?
Na rozdiel od všeobecného presvedčenia súkromný sektor sa prispôsobil rýchlo a darilo sa mu znižovať náklady, zamestnanosť i platy a obnoviť konkurencieschopnosť, ktorá bola narušená nárastom platov pred krízou. Vtedy vzrástla nominálna mzda o štvrtinu ročne a reálne o takmer 15 percent. Súkromný sektor sa navyše vyčistil bez stimulov a dotácií.
Čo sa vtedy dialo s verejnými financiami?
Kľúčovou otázkou krízy bolo, ako kontrolovať výdavky verejného sektora, keď sa ekonomika spomalí a príjmy z daní klesajú. Pred krízou boli vládne výdavky obrovské. Ekonomika rástla o šesť až deväť percent ročne a vláda si ešte mohla dovoliť rozpočtový deficit, za ktorým bolo zvyšovanie vládnych výdavkov. Je zrejmé, že keď prišla kríza, záťaž na verejné financie sa stala neúnosnou.
Akým spôsobom teda litovská vláda šetrila?
Došlo k obmedzeniu vládnych výdavkov, aj keď nie v takej miere, ako sa občas spomína mimo Litvy. V niektorých prípadoch došlo namiesto skutočného odriekania, teda zníženia reálnych verejných výdavkov, k zníženiu plánovaných výdavkov. Namiesto skutočného prepúšťania byrokratov došlo k redukcii počtu neobsadených miest v štátnej správe -- teda k odstráneniu pozícií, ktoré boli tak či tak neobsadené. Avšak ďalšie návrhy komisií, napríklad obmedzenie či zrušenie regulačných inštitúcií sa v parlamente stretli so silným odporom.
Čo tieto opatrenia urobili s vládnym dlhom?
Litovská ekonomika vstúpila do krízy s veľmi nízkym dlhom, okolo 16 percent HDP, no následne narástol na viac ako 40 percent v priebehu pár rokov. Presnejšie povedané, na konci roku 2008 predstavoval dlh 5 miliárd eur, dnes je to takmer 14 miliárd. Tento dlh nie je dôsledkom úsporných opatrení, ale naopak, práve dôsledkom nedostatočných úspor.
Pobaltské krajiny sú považované v oblasti boja proti kríze za úspešné. Aké sú podobnosti a aké rozdiely v ich postupoch?
Rozdiel bol napríklad v privatizácii, kde litovská vláda zlyhala. Niežeby nebolo čo privatizovať, aby sme získali potrebné finančné prostriedky v čase krízy, ale v niektorých oblastiach došlo skôr ku kroku späť. Štát napríklad získal naspäť jednu zo sietí na distribúciu elektriny. To je v rozpore s krokmi estónskej vlády, ktorá začala s predajom zostávajúcich štátom vlastnených podielov v telekomunikačnej spoločnosti. V skutočnosti sa na začiatku krízy oveľa lepšie darilo Estónsku, najmä vďaka fiškálnej disciplíne a finančnej rezerve. A výsledok? Estónsky dlh je na úrovni 10 percent HDP, zatiaľ čo v Litve a Lotyšsku dosahuje viac než 40 percent.
Aké výzvy stoja pred Litvou v najbližších rokoch?
Výzvou pre dlhodobý rast litovského hospodárstva je najmä boj s nedostatočne kvalifikovanou pracovnou silou. Aj dnes má krajina asi 180-tisíc nezamestnaných a zároveň 120-tisíc voľných pracovných miest pre kvalifikovaných ľudí. Sme konfrontovaní s dlhodobou štrukturálnou nezamestnanosťou. Riešením je iba znižovanie dávok v nezamestnanosti pre tých, ktorí mohli, ale nechcú pracovať, a vypracovanie komplexnej stratégie, ako do krajiny prilákať kvalifikovaných pracovníkov z tretích krajín.