Štefan Hríb je môj obľúbený moralista. Politika je pre neho etická záležitosť. Nie je v nej dôležité len to, čo funguje, čo je užitočné, čo prináša peniaze a moc. Naše činy vo verejnom priestore má zmysel hodnotiť aj voči tomu, čo je správne. Nielen pragmatické, či v súlade so zákonom. A má pravdu.
Právom moralizuje o zadávateľoch a účastníkoch dopredu dohodnutého verejného obstarávania. Ktorí sa bránia tým, že bol dodržaný zákon, a verejný záujem im je ukradnutý. O politikoch, novinároch a aktivistoch, ktorí hľadajú len moc a pozornosť, nie pravdu. O straníkoch, ktorí pre stromy svojich záujmov nevidia spoločný les.
Dvakrát sme sa s ním v poslednom čase nezhodli v debate o daniach. Nie o ich sadzbách, s tým by som neotravoval. Ale o tom, či je obhájiteľné agresívne sa vyhýbať plateniu daní. Najmä pre verejne činné osoby s vyšším príjmom. Vykázať osobné príjmy ako firemné, rodinnú spotrebu vyhlásiť za náklady podnikania, fiktívne vyviezť zisky do zahraničia. Využiť každú nedokonalosť daňových zákonov a ich vymáhania tak, aby sa, namiesto polovice príjmu, ako u obyčajného zamestnanca, nemuseli z neho vzdať viac než pár percent.
Hríb vidí v podobných prípadoch zásadný rozdiel oproti zbohatnutiu na pochybnom, hoci formálne správnom verejnom obstarávaní. Pri štátnych nákupoch je pre neho dôležitý aj verejný záujem, aj férová súťaž, pri vyhýbaní sa daniam mu pre pokoj duše stačí súlad so zákonom. Tento názor je v istých kruhoch – podnikateľských, etablovaných – veľmi rozšírený. A podľa mňa nielen sebecký, ale aj nesprávny.
V jednom ekonomickom experimente majú účastníci podľa svojho uváženia vložiť do spoločnej kasy časť peňazí, ktoré predtým dostali od organizátora experimentu. Zvyšok si môžu nechať. Spoločné peniaze sa znásobia a rozdelia medzi účastníkov rovnakým dielom. Nikto sa nedozvie, koľko prispeli ostatní. Maximálny blahobyt pre každého účastníka by sa v tejto hre dosiahol úplnou solidaritou. No v sebeckom záujme každého je neprispieť nič. Vo väčšine prípadov väčšina účastníkov niečo aj tak prispeje, v rozpore so svojím záujmom.
Kým zamestnanci dane či odvody platiť musia, pre mnohých podnikateľov je ich výška často výsledkom rozhodnutia. Podľa Štefana Hríba je v poriadku, ak sa ľudia v súlade so zákonmi – aj na ich hrane – rozhodnú do spoločného neprispievať. Naopak, pri braní zo spoločného majú brať do úvahy nielen zákon, ale aj etické ohľady.
Pre mňa sú to podobné prešľapy.
Martin Filko, riaditeľ Inštitútu finančnej politiky MF SR