Keď sa pozrieme na Bulharsko, ktoré skončilo na treťom mieste, čo sa skrýva za jeho úspechom?
Bulharsko je zaujímavé tým, že v časoch boomu, od roku 2000 približne do roku 2007, tam bol mimoriadne konzervatívny prístup k verejným financiám. Krajina produkovala rozpočtové prebytky, čo je v rámci Európy nevídaný jav. Tieto prebytky ukladala do rezervného fondu, z ktorého čerpala v čase krízy, čiže nebola odkázaná na náladu finančných trhov, na ktorú sú citlivé najmä menšie a menej výkonné ekonomiky.
Čo bolo ich motiváciou pristupovať k verejným financiám takto konzervatívne?
Mňa osobne to tiež prekvapuje a neviem na to odpovedať. Jednoducho sa tam stalo to, že sa náhodou dala dokopy skupina politikov, ktorí to takto nasmerovali. Bulharsko zároveň pomerne agresívne liberalizovalo, zaviedlo 10-percentnú rovnú daň, čo keď porovnáme s našou, je veľké lákadlo. Na druhej strane treba povedať, že krajina má veľa problémov. Okrem korupcie sem patrí aj sociálny systém, ktorý stojí na demografickom raste. Ten aj v Bulharsku neskôr začne spôsobovať problémy.
Ak si spojíme rovnú daň na úrovni 10 percent a stabilné verejné financie, prečo sa potom investície do krajiny nehrnuli?
Bulharsko nie je ekonomický zázrak. To, že tam majú niektoré dobré veci, neznamená, že tam nie je aj mnoho zlých. Spomenúť možno korupciu, zlú vymožiteľnosť práva a podobne. A porovnávať investície môže byť problém. Do Španielska sa napríklad nahrnulo množstvo investícií a následne vznikla obrovská bublina, najmä pri nehnuteľnostiach. Z dlhodobého hľadiska to nemusí byť podstatný ukazovateľ pozitívneho vývoja.
Keď sa presunieme do Poľska, čo je dôvodom, že sa mu v kríze tak darí?
Poľsko osobne nevidím ako až tak veľmi úspešné. Treba vidieť, že Poliaci mali v posledných siedmich rokoch veľmi veľké infraštrukturálne výdavky, ktoré boli do značnej miery nadviazané na futbalové majstrovstvá Európy, keď sa vo veľkom stavali diaľnice a štadióny. To im síce zdvihlo HDP, na druhej strane však mali celkovo vysoký nárast štátneho dlhu. V súčasnosti dokonca uvažujú o zmiernení tamojšej obdoby dlhovej brzdy práve preto, že deficity sú tam teraz vyššie, ako čakali. Pre Poliakov je však typické to, že ich nezamestnaní sú schopní veľmi flexibilne vycestovať do zahraničia a mať tam prácu aj kvôli už existujúcemu zázemiu v iných štátoch, čo na jednej strane znižuje ich nezamestnanosť a na druhej strane ľudia potom značné finančné prostriedky a skúsenosti prinášajú aj domov. Snažia sa neskôr doma napríklad rozbehnúť firmy.
Keďže ste prudší rast HDP spájali aj s európskym šampionátom, dá sa povedať, že dnes nie je v krajine taká silná motivácia pre verejné investície?
Motivácia pre verejné výdavky nechýba podľa mňa nikdy. Skôr ide o to, že nie sú neobmedzené zdroje, z ktorých sa dajú zaplatiť. Neviem, aký je finančný sumár šampionátu, ale predpokladám, že to nebude žiadny zázrak. Až na budovanie ciest sú tie investície z hľadiska dlhodobého prínosu minimálne a keď sa skončia, tak príde sucho, pretože je ťažké povedať, ktoré z nich boli produktívne.
Platí teda, že tempo zadlžovania v tom období bolo také silné, že sa nedalo udržať dlhší čas a že sa naň nedalo spoľahnúť pri projekcii rastu HDP?
To rozhodne nie. Poliaci podobne ako ďalšie východoeurópske štáty začínali s relatívne nízkym dlhom, čiže mali rezervu, keď sa zadlžovanie tolerovalo. Dnes sa však už blíži k hranici 60 percent HDP, a to je už územie, kde si všetky štáty musia dať pozor. Hoci celková výška dlhu nie je najväčšia hrozba, tempo zadlžovania by malo byť varovným signálom.