Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
12.08.2016, 00:00

Tatravagónka prežila, hoci ju ničili mafiáni

Dnes má spoločnosť miliónové zisky, no nemuselo to tak byť. Na pokraj krachu ju dostalo nekompetentné vedenie prepojené na slovenské podsvetie.

Tatravagónka
Zdroj: TASR

„Nová doba“ priviedla jedného z najväčších európskych výrobcov vagónov z Popradu takmer do záhuby. Veď ktorá slovenská firma sa môže pochváliť nezvestným spolumajiteľom či zastreleným riaditeľom? Na dverách kancelárie šéfa Tatravagónky Poprad si totiž dennodenne podávali kľučky mafiáni z celého Slovenska.

Divoká privatizácia
Zmena spoločenských pomerov znamenala pre štátny podnik Vagónka Poprad rozdelenie na niekoľko akciových spoločností, medzi nimi vznikla aj Tatravagónka Poprad. Práve prechod do súkromných rúk odpálil najdramatickejšie roky popradskej fabriky. Verne zrkadlili spoločenskú klímu raného kapitalizmu na Slovensku.

O firmu sa totiž zaujímali viaceré silné skupiny, tie z podsvetia nevynímajúc. Kľúčovým sa stal rok 1996. Vtedy štartovala divoká privatizácia riadená Fondom národného majetku na čele so Štefanom Gavorníkom. Ešte v tom istom roku bola „vagónka“ sprivatizovaná a ako každý významný podnik v tých časoch mal jej prerod nejasné pozadie. Mečiarovými ľuďmi ovládaný FNM rozhodol, že 51 percent akcií podniku pripadne jej zamestnancom.

Poór, Steinhübel a Bachleda
Napokon to celkom tak nebolo. Väčšinový balík akcií Tatravagónky síce získala zamestnanecká akciovka Vapop, ale majoritu v nej kontrolovala spoločnosť Vagón Holding s výrazným vplyvom iného slovenského výrobcu vagónov ŽOS Trnava z portfólia politického privatizéra Vladimíra Poóra.

Poór sa vo Vapope stretol i s Petrom Steinhübelom alias Žaluďom spájaným s bratislavským podsvetím. Ten spoločne s prednostom Okresného úradu Poprad Vladimírom Bachledom, ktorého nominovala vládnuca strana HZDS, zastupoval záujmy firmy Popradská vagónka. Kľúčový muž Bachleda však 22. mája 1997 zmizol bez stopy. Okolo 18.00 hodiny sa stretol s obchodnými partnermi v popradskom podniku Tatramat.

Po asi dvoch hodinách sa rokovanie skončilo a skupinka sa šla najesť do koliby v Tatranskej Lomnici. Na schôdzke sa mali zúčastniť vtedajší spolumajitelia spoločnosti Tatramat, predstavitelia firmy Cassovia Invest Credit z Košíc a neskôr sa pridal jeden popradský podnikateľ. Košická firma sa vraj zaujímala o kúpu spoločnosti Tatravagónka, podobne ako bývalý bratislavský vekslák Steinhübel.

Vydieranie a smrť akcionára
Do prípadu sa pritom zaplietlo množstvo ľudí z podsvetia. Napokon vedenie Tatravagónky na základe plnej moci od nezvestného Bachledu prebral Žaluď. Pozostatky štátneho úradníka pritom polícia vykopala iba vlani v septembri neďaleko obce Bystrá. O Bachledovej vražde sa totiž otvorene rozhovoril „boss všetkých bossov“, na doživotie odsúdený Mikuláš Černák.

Za likvidáciou niekdajšieho významného spolumajiteľa Tatravagónky stojí podľa Černáka práve bývalý riaditeľ fabriky Peter Steinhübel. Za objednaný podpis na splnomocnení a likvidáciu Popradčana zaplatil 20 miliónov slovenských korún, čiže viac ako 663-tisíc eur. Vraždu si údajne objednal u bratislavskej skupiny známej ako „sýkorky“.

Tí mali Bachledu uniesť do Černákovho penziónu Shark, kde ho spolu s jeho vojakmi omámili a prinútili k podpisu dôležitých dokumentov. Potom ho odtiahli do lesa. V článku z týždenníka Plus 7 dní Černák vo výpovedi hovorí, že „Bachleda vyzeral, že je mŕtvy“. Predtým, než ho zakopali do improvizovaného hrobu, ho pre istotu Mikuláš Černák strelil do hlavy.


Zastrelený riaditeľ
Ani Žaluďovi fabrika veľa šťastia nepriniesla. Na jej čele vydržal približne dva roky, keď ho v areáli jeho bratislavských mraziarní zastrelil ostreľovač. Stalo sa tak v nestráženom okamihu, keď prestupoval zo svojho červeného Ferrari do opancierovaného Mercedesa. Do svojej obľúbenej firmy v Poprade sa pritom rád vozil na helikoptére. V lete 1999 však chceli zavraždiť i popradského podnikateľa Ondreja Žembu, ktorý sa o dva roky neskôr postavil do čela Tatravagónky ako jej spolumajiteľ a šéf dozornej rady. Jeho zabitie si objednali bývalí príslušníci slovenskej tajnej služby SIS. Žembu mal zlikvidovať za 6 639 eur nájomný vrah, ktorý si balík peňazí prevzal spoločne so samopalom. Pod Tatry síce pricestoval, ale objednávku nesplnil. Namiesto vražednej streľby zmenil plán a o chystanej likvidácii informoval políciu i obeť. Popradský podnikateľ Ondrej Žemba pritom dodnes figuruje ako spoločník vo firme Popradská vagónka po boku manželky nebohého Bachledu Anny Bachledovej či Márie Steinhübelovej. Údajný boss podtatranského regiónu vydržal na horúcej stoličke až do roku 2006, keď o akcie Tatravagónky prišiel v exekúcii. Približne 84-percentný balík následne ovládla investorská skupina Optifin Invest bratislavských veľkopodnikateľov Alexeja Beljajeva a Michala Lazara.

Oživovanie
Kým sa mafiáni bili o nadvládu nad podnikom, finančná kondícia vagonárov šla „od desiatich k piatim“. Rok pred privatizáciou mala vagónka pri tržbách takmer 80 miliónov eur čistý zisk 637-tisíc eur, hneď po nej v roku 1996 vykázala stratu 1,15 milióna eur. Dramaticky rástla i zadlženosť firmy. V roku 2001 už dlhovala 56,7 milióna eur. Z Tatravagónky totiž odtekali peniaze cez rôzne spoločnosti na vstupe i výstupe do výrobného procesu. S peniazmi sa šafárilo, doslova sa vyhadzovali von oknom. Milióny šli na luxusné vozidlá, dovolenky či na rôzne výstrelky a rozmary majiteľov, ako napríklad na chod hokejového klubu v Poprade. Jedno služobné vozidlo sa ušlo i Mikulášovi Černákovi po jeho dočasnom prepustení v novembri 2002 z väzby v Ilave. Výrobne sa továrni pritom darilo. Jedna vec však boli plné objednávkové knihy a kontrakty na niekoľko rokov dopredu, druhá predajná cena vagónov.

Hrozba konkurzu
Pokiaľ nákladných vagónov produkovali v tých časoch stabilne okolo 1 200 až 1 400 kusov ročne, raketový nárast zaznamenala produkcia podvozkov. V roku 1996 vyrobili 2 753 kusov, v 1998 to bolo už 7 306 kusov a o rok neskôr 6 123 kusov. Napriek silnému postaveniu medzi európskymi výrobcami sa podnik nedokázal pohybovať v čiernych číslach. V roku 2003 sa firma konečne pozrela do zrkadla. Zreálnila svoje účtovníctvo a vyčistený stôl ukázal megastratu vo výške okolo 29 miliónov eur. Financujúce banky trvali na nastolení poriadku a sprehľadnení dodávateľsko-odberateľských vzťahov. Majitelia Tatravagónky preto vytiahli na ozdravenie z vlastného vrecka 3,3 milióna eur a banky firme napokon na jar 2004 požičali 25 miliónov eur. Istina úveru sa mala zaplatiť naraz, a to v novembri 2006. „Naša stratégia je byť transparentná firma. Nastúpili sme novú cestu,“ konštatoval vtedy generálny riaditeľ spoločnosti Július Vachmanský. Situácia vo vagónke sa však nelepšila, v úvode roka 2005 prišlo o prácu takmer 500 ľudí. Nad továrňou sa vznášal tieň konkurzu.

Posledná zmena majiteľa
Koncom mája 2006 preto odišlo z účtu majoritného vlastníka Tatravagónky, spoločnosti Vapop, takmer 84 percent akcií vagónky. Boli zárukou za pôžičku. Keďže veritelia svoje peniaze v stanovenom termíne nevideli, exekúcia na seba nenechala dlho čakať a Vapop o podiel vo fabrike prišiel. „Nepoznám ľudí, ktorí to teraz vlastnia. Akcie prešli exekúciou, no situácia vo firme sa nemení,“ povedal v tom čase týždenníku Trend Ondrej Žemba, predseda Dozornej rady Tatravagónky. Mocný muž z Popradu, ktorý ovládal Vapop i Tatravagónku. Súdny verdikt na exekúciu majetkového podielu vo firme držala v ruke michalovská spoločnosť Bella Plus. Rozhodujúce slovo pri transakcii mali banky, v prospech ktorých bol obstavený takmer celý majetok podniku. Výber vhodného investora preto padol na ľudí s bohatými skúsenosťami so železničným biznisom. Viac ako 80 percent akcií Tatravagónky tak prešlo do rúk Optifin Investu. Duo Alexander Beljajev a Michal Lazar pritom s vagónmi už podnikali spoločne so skupinou Vladimíra Poóra v Železničných opravovniach a strojárňach Zvolen. Výrazne sa presadzovali i v železničnej špedícii. Aby Optifin Invest získal nad popradským výrobcom vagónov absolútnu kontrolu, musel sa ešte dohodnúť s bankami na vyrovnaní 30-miliónového dlhu z minulosti. V súčasnosti firma pod vedením železničného kráľa Alexeja Beljajeva napreduje. Vlani zaznamenala na tržbách vyše 213 miliónov eur a vykázala najvyšší zisk za posledných šesť rokov – až 17,5 milióna eur.

Chronológia firmy
1922
Zámočnícka dielňa Halat a spol. získava prvú zákazku na opravu nákladných vozňov pre Československé dráhy.


1927 Firma mení názov na Vozovka a strojáreň Halath a Ing. Petrovský.


1933 Firma končí v konkurze a prerušuje svoju činnosť. Dôvodom je svetová hospodárska kríza.


1937 Spoločnosť obnovuje výrobu pod značkou Popradská vozovka, strojáreň a pilnikáreň. Začína s kusovou výrobou vozňov podľa dodanej projektovej dokumentácie.


1948 Podnik prechádza znárodnením a je začlenený do trustu podnikov Vagónka Tatra so sídlom v Prahe. V Poprade začína výstavba nového závodu na sériovú výrobu dvojnápravových otvorených nákladných vagónov.


1952 Začiatok výroby podvozkov stredoeurópskeho typu.


1954 Štart výroby štvornápravových vozňov.


1977 Vagónka spúšťa výrobu prečerpávacích staníc ropy.


1986 Spustenie nových výrobných hál a technológií na výrobu podvozkov.


1994 Koniec éry štátom riadeného podniku, transformácia na akciovú spoločnosť Tatravagónka Poprad a jej následná privatizácia do súkromných rúk.


2006 Do podniku vstupuje nový majoritný akcionár Optifin Invest.


2008 Optifin Invest prikupuje k popradskej fabrike Vagónku v Trebišove.


2011 Akvizíciou srbského závodu Bratstvo Subotica si Tatravagónka otvára cestu na železničný trh Balkánu a južnej Európy.


2012 Optifin Invest kupuje 100-percentný obchodný podiel v jednej z najmodernejších fabrík na vývoj a výrobu podvozkov v Európe – ELH Eisenbahnlaufwerke Halle.

Newsletter

Prihláste sa na odber noviniek zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.