Európska komisia v marci tohto roku prijala dokument „Stratégia Európa 2020“, v ktorom popri iných hlavných cieľoch figuruje pre rok 2020 aj cieľ „75 % obyvateľstva vo veku od 20 do 64 rokov by malo byť zamestnaných“. V priamej súvislosti s týmto hlavným cieľom komisia v júli zverejnila dokument „Zelená kniha – snaha o primerané, trvalo udržateľné a bezpečné dôchodkové systémy“. Zámerom Zelenej knihy je rozvinúť verejnú diskusiu o podobe dôchodkových systémov v krajinách EÚ. Za tým účelom je v dokumente formulovaných 14 otázok. V Zelenej knihe sa síce proklamuje, že dôchodkové systémy sú v kompetencii členských krajín, ale z formulácie viacerých otázok vyplýva zámer regulovať problematiku dôchodkov z úrovne EÚ.
Autori Zelenej knihy sú svojimi úvahami vo vleku systému, ktorý v roku 1879 zaviedol nemecký kancelár Otto von Bismarck. Autori si zrejme neuvedomujú, že tento systém má svoje limity a je neudržateľný. Pokusy o jeho vylepšovanie reguláciami sú len strácaním času a plytvaním peňazí občanov. V priebehu niekoľkých rokov narazí vo viacerých krajinách EÚ na svoje limity a zrúti sa. Fakty usvedčujú vlády z neschopnosti efektívne zabezpečiť financovanie života občanov v starobe. Preto akékoľvek pokusy o vylepšovanie tohto priebežného systému, založeného na anonymnej medzigeneračnej solidarite, treba zásadne odmietnuť.
Je nevyhnutné sústrediť sa na vytvorenie nového systému dôchodkového zabezpečenia založeného na celkom iných princípoch, na univerzálnych princípoch zodpovedajúcich ľudskej prirodzenosti. V prvom rade je potrebné, aby princípy zvýraznili zodpovednosť jednotlivca za svoju budúcnosť a zároveň nanovo zdôraznili úlohu rodiny pri starostlivosti o jej členov, a to v zmysle medzigeneračnej solidarity v rámci rodiny.
Princípy:
1. Minimalizovať úlohu štátu v zabezpečovaní dôchodkov. Štát by mal stanoviť zákonom minimálne pravidlá pre fungovanie systému dôchodkového zabezpečenia. V rámci definovania pravidiel zo strany štátu treba zvážiť povinnosť občanovi poistiť sa.
2. Zodpovednosť zabezpečiť si prostriedky na starobu by bola záležitosťou občana. Bolo by na uvážení každého občana, či si prostriedky na starobu zabezpečí sám, alebo využije služby niektorej správcovskej dôchodkovej spoločnosti. Obligatórna povinnosť poistiť sa by bola len v prípade, ak by to stanovoval zákon.
Mala by existovať možnosť poistiť sa v rámci rodinného poistenia.
3. Dôchodky zabezpečované prostredníctvom privátnych správcovských spoločností by mali mať podobu zmluvného vzťahu medzi správcovskou spoločnosťou a občanom. Prostriedky na účte by boli majetkom občana.
4. V prípade dôchodkového poistenia by vek odchodu do dôchodku bol výsostnou vecou dohody občana a dôchodkovej správcovskej spoločnosti.
5. Mal by existovať solidárny dôchodkový fond spravovaný štátom, do ktorého by prispievali všetci produktívni občania raz ročne v určenej výške (napr.: 0,5 percenta z celkových príjmov).
Alternatívne by uvedený solidárny fond mohol byť financovaný z DPH.
Solidárny dôchodkový fond by bol určený pre osobitné prípady občanov, ktorí si z objektívnych dôvodov nemohli zabezpečiť dôchodkové poistenie alebo zabezpečiť iným spôsobom prostriedky na život v starobe (napr. zdravotne postihnutí občania, tí, ktorí nemajú rodinu a pod.).
Úlohou vlád, za účinnej metodickej a koordinačnej pomoci Európskej komisie, by malo byť vypracovanie spôsobu prechodu z existujúcich dôchodkových systémov na systémy založené na uvedených princípoch.
Rudolf Požgay
Slovenská asociácia pre znalostnú spoločnosť