Problém je v v hlave, ak chcete, v duši. Grécko žilo dlho nad svoje možnosti. A zavádzalo o stave svojich verejných financií. Teraz mnoho Grékov demonštruje, lebo nesúhlasí s úspornými opatreniami. Inými slovami, Grécko chcelo a chce, aby sa na kvalitu života jeho ľudí skladal niekto iný. Budúce generácie, súkromní veritelia alebo iné štáty.
Ak Slovensko poskytne dobrovoľne pôžičku Grécku, posilní názor, že je prípustné žiť si nad pomery, zahmlievať stav verejných financií, že je morálne bohatnúť pomocou demonštrácií. Potvrdili by sme, že technicky často komplikované a politicky náročné štrukturálne zmeny v minulosti ako napríklad daňová reforma, fiškálna decentralizácia a chystané zmeny ako úprava odvodov podľa vzoru rovnej dane, vyššia transparentnosť, reforma súdnictva, zlepšenie podnikateľského prostredia sú vlastne zbytočnosti.
Stačí si požičať, najlepšie spôsobom v účtovníctve neviditeľným, rozdať peniaze, postaviť vládne mestečko, širokorozchodnú trať, štadióny a keď to praskne, vari sa to už „nejako" vyrieši. Mimochodom, tak to hovorí veľa ľudí aj u nás a tak to povedal aj premiér: nebudeme predsa pápežskejší od pápeža. Keď majú deficity iní, majme ich aj my.
Ak Slovensko dobrovoľne poskytne Grécku „pôžičkodotáciu", vyšleme signál, že aj my si myslíme, že sa oplatí žiť nad pomery a zahmlievať to. Je pravda, že v minulosti sme pomohli bankám s riešením problému „zlých úverov".
Situácia však bola iná minimálne vo dvoch bodoch. Po prvé, existovala veľmi vysoká pravdepodobnosť, že nedôjde k recidíve (zmena systému regulácie, prevzatie bánk renomovanými svetovými hráčmi) a po druhé, nebola iná možnosť. Bez pomoci by zrejme skolabovala celá ekonomika. Skutočnosť, že Slovensko (či iná krajina) už poskytlo pomoc napriek riziku morálneho hazardu de facto z donútenia, neznamená, že má morálnu povinnosť robiť to už navždy aj dobrovoľne.
Najschodnejším riešením situácie je technický bankrot Grécka. V bankrote prídu o časť peňazí veritelia, v tomto prípade najmä banky a majitelia, v tomto prípade Gréci. Tým sa znížia dlhy aspoň natoľko, aby mohlo Grécko normálne fungovať. Základom riešenia, samozrejme, musí byť ozdravný program, nastavenie výdavkov verejných financií na možnosti domácej ekonomiky. Ak myslenie väčšiny Grékov (nepochybne živené dlhé roky populistickými politikmi) nepripustí realizáciu ozdravného programu, bude mať Grécko ťažké časy aj tak, ibaže oveľa dlhšie.
Prípad Grécka ukazuje však aj to, že Európska únia si nevie strážiť dodržiavanie pravidiel Paktu rastu a stability a že sa to musí čo najskôr naučiť. Napríklad od Medzinárodného menového fondu. Vyradenie Grécka z Eurozóny je tiež jednou z možností. Oslabovanie meny, ktoré by bolo tak umožnené, akoby automaticky prispôsobovalo „život pomerom", teda, ak by si Grécko umelo zvýšilo platy či dôchodky, oslabenie meny by ich znížilo.
Problém je, že oslabovanie meny znižuje aj hodnotu úspor, oslabuje základný pilier súčasnej ekonomiky. Neoplatí sa potom sporiť, investovať. Alternatíva sa mi zdá preto lepšia, hoci je náročná na kvalitu duše spoločnosti: naučiť sa nežiť nad pomery.
Eugen Jurzyca šéf protikrízového tímu SDKÚ-DS |