O kríze v Grécku sa toho popísalo už veľa. Je to s ním naozaj také bezvýchodiskové? V akej situácii sa momentálne nachádza?
Nuž, vo veľmi ťažkej. Krajina už niekoľký rok po sebe zažíva recesiu a prepad hospodárstva sa premieta aj do nezamestnanosti, ktorá atakuje neuveriteľné výšky. Najhoršie na tom je, že prognózy nerátajú s tým, že situácia sa v blízkej dobe obráti. Budúci rok prorokujú Grécku najvyššiu nezamestnanosť od roku 1980, keď krajina ešte ani nebola v únii. Reálne sa teda hrá o to, či Grécko v eurozóne ostane. Ak nie, bude to mať fatálne následky pre celý blok.
Treba si však uvedomiť, že kým budú existovať pochybnosti o tom, či Grécko ostane v eurozóne, situácia sa nezlepší. Peniaze budú z krajiny aj naďalej unikať a hospodárstvo sa bude prepadať. Bohužiaľ, európski partneri doteraz neboli schopní prísť s dlhodobo udržateľným riešením.
Prognózy Trojky sú totiž od základu zlé – Grécko si pri súčasnom vývoji v žiadnom prípade nebude schopné v roku 2020 požičať na trhoch a bude tak naďalej závislé od európskej pomoci. Ak sa niečo zásadné v prístupe k nemu nezmení.
Akým spôsobom by sa mali európski partneri postaviť ku kríze v Grécku?
Ak politici Grécko v eurozóne ponechajú, čo sa dúfam stane, najdôležitejšou a zároveň najťažšou úlohou bude prinavrátenie dôvery. Trhy však Grécku začnú veriť až vtedy, keď sa zníži jeho astronomické zadlženie. Väčšinu gréckeho dlhu má však v súčasnosti v rukách verejný sektor – a ten bude musieť krajine vyjsť v ústrety. Grécko totiž ani náhodou nie je schopné súčasný dlh splatiť. Európske štáty tak budú musieť odpisovať.
Môžu to urobiť priamo alebo, a to je cesta, akú ja uprednostňujem, prostredníctvom zníženia úrokov. Podstata je rovnaká, rozdiel je len v tom, že druhý spôsob je podstatne ľahšie presaditeľný. Tým, že by sa Grécku znížili úroky na nulu, do roku 2020 by bolo schopné znížiť zadĺženie na hranicu okolo sto percent HDP. Keď by sa dlh Grécka dostal pod hranicu 60 percenta HDP, čo by v tomto prípade nastalo niekedy okolo roku 2030, krajina by už bola v takej kondícii, že by európskym partnerom mohla odpustenie úrokov začať splácať. Samozrejme, krajina by musela pokračovať v reformách a dlh znižovať aj inými spôsobmi.
V súvislosti so súčasným spätným odkupom dlhopisov od privátnych subjekov som skôr pesmistický, peniaze ušetrené v tejto operácii sú len kvapkou v mori. Väčšiu nádej vidím v podobnom odkupe dlhopisov, ale tentokrát od Európskej centrálnej banky. Tá totiž vlastní väčšinu gréckeho dlhu, krajina by tak mohla v prípade schválenia programu znížiť dlh o podstatnú čiastku.
Existuje ešte nejaký ďalší mechanizmus, okrem spomínaných, akým by si Grécko mohlo dlh ešte znížiť?
Existuje ešte posledná možnosť, ktorej som veľkým zástancom. Ide o takzvané indexovanie dlhu na HDP. Je to pomerne komplikovaný finančný nástroj, keď sú dlhopisy krajiny viazané na vývoj HDP, teda na hospodársky výkon krajiny. Vo výsledku by to vyzeralo tak, že ak sa krajine darí zle, teda jej HDP klesá, klesá aj hodnota predaných dlhopisov, teda dlh krajiny sa znižuje. Tento trend platí, samozrejme, aj naopak – keď HDP rastie, rastie s ním aj jej dlh. Grécko je však v hlbokej recesii a myslím, že takéto riešenie by mu mohlo ušetriť množstvo peňazí.
Má to však jeden háčik – musia s tým súhlasiť veritelia. Situácia okolo Grécka nás však poučila v tom, že veritelia sú schopní sa dohodnúť aj na veciach, o ktorých sa predtým ani neuvažovalo. Ak však tento návrh prejde, Grécko už v budúcnosti nebude potrebovať žiadne ďalšie balíky pomoci ani odpis dlhov.
V kríze nie je len eurozóna, ale aj štáty mimo nej. Vláda Viktora Orbána v snahe znížiť deficit verejných financií schválila vyššiu sadzbu dane pre banky a rozvodné spoločnosti, teda firmy podnikajúce v oblasti energetiky a vodárenstva. Súhlasíte s takouto formou znižovania deficitu?
Myšlienka našej vlády vychádzala z toho, že tieto spoločnosti v čase pred krízou vykazovali vysoké zisky a takýto potenciál majú aj do budúcnosti. Vláda preto chce, aby v čase krízy prispievali do rozpočtu viac. Proti tejto myšlienke nenamietam nič. Problémom však je, akým spôsobom to naša vláda uskutočnila – zvýšenie zaťaženia pre tieto subjekty je naozaj drastické, a najmä v prípade bánk sa to Maďarsku môže škaredo vypomstiť.
Už teraz pozorujeme, že banky obmedzujú svoju činnosť, čo v ekonomike závislej na úveroch, akou je tá naša, môže ešte viac utlmiť ekonomiku. Čo sa týka energetického sektora, existujú dôvodné obavy, že vyššie dane tieto spoločnosti premietnu do cien koncovým zákazníkom. Ďalším problémom je spôsob, ako to vláda odkomunikovala – politika vlády sa mení doslova z týždňa na týždeň, čo znižuje dôveru v ekonomiku zo strany zahraničných investorov.
Ako hodnotíte úlohu Európskej centrálnej banky v dnešnej eurozóne? Majú jednotlivé národné banky ešte vôbec opodstatnenie?
Myslím, že schéma ECB je veľmi dobre navrhnutá a nevidím dôvod na jej zmenu. Národné banky síce vznikom eura veľa kompetencií odovzdali centru, stále však plnia mnoho dôležitých funkcií, najmä s ohľadom na výskum trhu a prognózy. Na tieto čiastkové štúdie centrum nemá kompetencie. Na podobnom princípe funguje aj americký Fed – jeho regionálne banky fungujú v každom americkom štáte. Čo by si zaslúžilo zmenu, je systém hlasovania v Rade guvernérov. V súčasnosti má každý guvernér jeden hlas – Malta má tak v hlasovaní rovnakú váhu ako napríklad Nemecko. Ja presadzujem skôr proporčný systém hlasovania.
Kto je Zsolt Darvas
Maďarský ekonóm, člen Maďarskej akadémie vied, prednáša na Univerzite Mateja Korvína v Budapešti a od roku 2008 pracuje v bruselskom think-tanku Bruegel Institute. Vo svojej predošlej kariére pracoval vo výskumnej skupine Centrálnej banky Maďarska a v budapeštianskom inštitúte Argenta Financial Research Group. Venuje sa makroekonómii, medzinárodnej ekonomike a problematike centrálnych bánk.