Európske banky potrebovali na doterajšie vyrovnanie sa s krízou väčšiu pomoc ako štáty. Podľa Európskej komisie zhltli finančné domy počas troch rokov od októbra 2008 pomoc od jednotlivých štátov vo výške až 1,6 miliardy eur. „Z toho sa 409 miliárd eur využilo na ,detoxikáciu' bankových aktív a rekapitalizačnú pomoc,“ dodáva Andrej Králik zo zastúpenia komisie na Slovensku.
Viac ako „pacienti“
V praxi to znamená, že štáty sa postarali o straty bánk, ktoré im vznikli pri držaní nevýhodných aktív. Navyše im doplnili rezervy tak, aby boli schopné čeliť poklesu ekonomiky a turbulenciám na trhoch. Len tieto dve formy pomoci vyšli daňových poplatníkov viac ako doterajšia záchrana najväčších „maródov“ eurozóny – Grécka, Írska a Portugalska. Jazýček na váhach môže čoskoro vychýliť Španielsko. Z radov politikov unikajú neoficiálne informácie, že Madrid bude potrebovať pomoc z eurovalu vo výške 300 miliárd eur. Na druhej strane, do pomoci bankám nie sú započítané výhodné pôžičky zo strany Európskej centrálnej banky. Tá im vlani v decembri a tento rok vo februári dopriala finančnú injekciu vo výške jedného bilióna eur.
Na čele s Britániou
Väčšiu časť zo zvyšku pomoci tvorili záruky. V ich rámci sa štát zaručil, že jeho dlhopisy, ktoré dotknutá banka vlastní, nestratia z hodnoty. „Krajinu to fakticky nestojí žiadnu hotovosť. Je to však záväzok, ktorý so sebou nesie pre štát riziko,“ vysvetľuje analytik spoločnosti Cyrrus Marek Hatlapatka.
Najviac musela svojim bankám pomáhať Veľká Británia. Podľa komisie to bolo spolu až 280 miliárd eur. Spolu s Nemeckom a Francúzskom poskytol Londýn záchrannú ruku vo výške takmer jedného bilióna eur.
„Ak sa však pozrieme nie na absolútne čísla, ale na podiel pomoci k veľkosti bankového sektora daného štátu, na vrchole rebríčka sú Grécko, Írsko, Lotyšsko, Slovinsko a Holandsko,“ upozorňuje Králik.
Smutnú prvú priečku medzi zachraňovanými bankami obsadila Royal Bank of Scotland. „Poskytnutie finančnej výpomoci bolo sprevádzané rapídnym šetrením, predajom takmer 900 pobočiek banky a taktiež masívnou vlnou prepúšťania. Od roku 2008 to bolo asi 35-tisíc pracovných miest,“ zaspomínal si analytik Capital Markets Zoltán Csiba.
Rozdielne názory
Ekonómovia sa rozchádzajú v názore, či bolo skutočne potrebné naliať do bánk starého kontinentu toľko peňazí. „Liberálnejšie názory tvrdia, že neživotaschopné banky, ktoré urobili veľa chýb, mali zaniknúť. Straty by niesli akcionári a veritelia, nie daňoví poplatníci. Javí sa to ako férovejší princíp,“ hovorí analytik J&T Banky Stanislav Pánis. Oponenti, teda zástancovia štátnej pomoci tvrdia, že ak by štát nezasiahol, hrozil by kolaps celého finančného systému. „Malo by to mimoriadne negatívny dosah na celú ekonomiku, ktorej by nehrozila recesia, ale depresia. Navyše by to otvorilo otázku rozpadu eurozóny,“ dodáva.
Ani štátna pomoc však nebola všeliekom. Z väčšiny zachraňovaných bánk sa podľa Králika stali takzvané zombie banky – vykazujú len obmedzený rozsah činnosti a neposkytujú úvery, čo má vplyv na reálnu ekonomiku.
Nie všetky finančné domy však využili štedrú pomoc od štátov. Britská Bradford & Bingley sa pred štyrmi rokmi dostala pod nútenú správu. Počas jedného víkendu sa krízovým manažérom podarilo vydražiť časť vkladov a pobočiek banky. Nasledujúci pondelok už bola banka z najhoršieho vonku, a to bez potreby finančných injekcií.