Grécky premiér Alexis Tsipras v družnej debate s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou a talianskym premiérom Mateom Renzim. Snímka: TASR/AP
O Grécku toho bolo napísaného už veľa, no aj tak si stále málokto vie skutočne presne predstaviť, o čo v gréckom bankrote ide. A hlavne: Čo znamená pre nás? Pre turistov, aj pre domasedov, ktorí pozorujú Grécko len úctivo z diaľky. Napriek celkovo intenzívnemu spravodajstvu totiž okolo gréckej kauzy stále koluje veľa mýtov a poloprávd. Tak teda tu sú hlavné otázky a odpovede:
V čom je podstata gréckeho bankrotu?
Keby to nebolo smutné, bolo by komické, ako štát v podobe všelijakých štátnych orgánov neustále varuje pred vytĺkaním pôžičky pôžičkou najmä pri spotrebiteľských úveroch. Stále nás strašia, že kto spláca dlh dlhom, prepadá sa nutne do dlhu stále hlbšie a nakoniec vraj skončí v náručí úžery. No, štát sa asi rozhodol ísť nám príkladom, ako sa to robiť nemá. Pretože štátny dlhopis vo svojej podstate vlastne nie je nič iné ako spotrebiteľská pôžička štátu. Bez vydania štátneho dlhopisu by štát nemal ani na výplaty štátnych zamestnancov. Problém nastáva v okamihu, keď sa už ďalej nedá rozbíjať dlh dlhom, pretože sa už nenájde nikto ďalší, kto by dlžníkovi ďalší klin požičal, pretože mu už nikto neverí. Akokoľvek sa toto môže zdať byť príliš básnický opis, je to vlastne najpresnejší možný popis súčasnej gréckej situácie. Pochopenie tejto podstaty sa veľakrát stráca v nánose odborných termínov tak často v súvislosti s Gréckom používaných.
A prečo začalo Grécko rozbíjať dlh dlhom a prečo mu už nikto neverí, spomenieme ešte neskôr.
Čo je to bankrot?
Médiá často hovoria o "bankrote štátu". Ak sa na to však pozrieme čisto ekonomicky a právne, je "bankrot" štátu ťažko predstaviteľný. Štát nie je podnik, kde by sa dalo vymeniť vedenie a stanoviť konkurzného správcu, ktorý by uspokojil veriteľa. Dokonca ani vláda ako manažér štátu automaticky nemusí odísť. Najčastejšie "len" príde Medzinárodný menový fond, ktorý trochu vládu obmedzí, odporučí určité nápravné opatrenia, a za to jej požičia nejaké peniaze. Ak médiá hovoria o bankrote, majú v skutočnosti na mysli tzv. default. Hoci pravidelne dostávam od skalných českých jazykovedcov výhražné listy, ak použijem výraz "default", stopercentná analógia v našom jazyku k tomuto výrazu vážne neexistuje: "bankrot" či "zlyhanie" nie je stopercentne to isté čo default. Default znamená, že štát dočasne nespláca svoje záväzky. Naďalej teda budem používať vedome chybne slovo "bankrot", pretože sa v súvislosti s Gréckom už vžilo.
No a veľmi všeobecne povedané: default (či "bankrot") je situácia, keď štát-dlžník nezaplatí v stanovený termín dlh. Buď istinu, alebo úrok, alebo oboje.
Je bankrot vzácnosťou?
Vôbec nie! Zbankrotoval už kdekto. Vlastne viac krajín na svete už v histórii zbankrotovalo, než si udržalo čistý štít. Grécko je pritom najčastejšie bankrotujúcou krajinou planéty. Naposledy zbankrotovalo v roku 2011, aj keď sa tomu eufemisticky nehovorilo bankrot, ale len "reštrukturalizácia dlhu". Definícia bankrotu však bola naplnená.
Dôvody sú dva: Po prvé grécka mentalita a po druhé naakumulované dlhy z dávnej histórie. Nie je náhodou, že častejšie bankrotuje napríklad Španielsko alebo Portugalsko (staré dlhy si nesú ešte z čias zámorských objavov) ako "nové" krajiny ako Nový Zéland alebo Kanada.
Horšie je, že bankrot jednak zvyšuje riziko druhého bankrotu tej istej krajiny krátko potom - čo sa v prípade Grécka jasne potvrdzuje, pretože posledným bankrotom prešlo v roku 2011 - a ešte horšie je, že sa zvyšuje riziko reťazovej reakcie.
Akonáhle zbankrotuje jedna krajina, extrémne rastie riziko ďalšieho bankrotu inej krajiny v rovnakom geopolitickom regióne počas ďalších piatich rokov. Pravdepodobnosť druhého bankrotu dokonca prevyšuje 50%. To je len štatistika - nič viac, nič menej. Keď teda budem o niečo ďalej "strašiť" pred takzvanou nákazou krízou, má to pôvod práve v tejto štatistike.
Prečo je to tak? Pretože default je vyvolaný nízkou dôverou veriteľov, nie skutočným stavom ekonomiky. A toto nedôverčivé rozpoloženie sa defaultom jednej krajiny ešte rozjatrí. Ďalším adeptom na default je po Grécku napríklad Taliansko. Ak sa nájdu noví a noví veritelia, Taliansko bude schopné bez problémov splácať aj veľké dlhy. Ak by však obava z nesplácania rástla, môže aj štát, ktorý sa ešte minulý týždeň zdal bezpečným, upadnúť do defaultu. Nálady finančného trhu sú však vrtkavějšie ako sadzby DPH pod taktovkou českej vlády.
Keď je bankrot tak častý, prečo okolo neho robiť také manévre?
Pretože má negatívny vplyv na vlastné obyvateľstvo a sprostredkovane aj na okolité krajiny. Zlyhanie štátu ako dlžníka je obvykle spojené s hospodárskou krízou. So všetkým, čo je pre krízu typické: rastie nezamestnanosť, padajú burzy, bankrotujú firmy, vláda sa hrdinsky bije do pŕs, ako s krízou zatočí, jej preferencie klesajú, rastie počet dlžníkov a exekútori majú hody. Default štátu často otrasie aj základmi bankového systému, mnoho bánk to neprežije. A to by práve pre hroziaci grécky bankrot bolo veľmi typické, pretože už teraz sú grécke banky v enormne zlom stave.
Skutočne Grécku bankrot v priebehu pár dní hrozí, alebo ešte príde dohoda?
EÚ si veľmi želá bankrotu Grécka zabrániť. Je pripravená na poslednú chvíľu urobiť aj obrovské ústupky. Má viac dôvodov: Bankrot by znamenal negatívne PR. Znamenal by riziko šírenia nákazy. Znamenal by, že peniaze nasypané do Grécka by sa už nikdy nevrátili. A znamenal by teda aj nevôľu domácich voličov. Lenže už tu máme štvrtok a dohoda o predĺžení pomoci Grécku stále nie je na svete. Všetko smeruje k tomu, že ak sa ju nájsť podarí, bude to naozaj v poslednej možnej hodine.
Pritom Grécko musí svoje dlhy splatiť MMF do konca júna; teda do utorka 30. 6. musí mať peniaze na účtoch.)
Lenže tentoraz by ani bruselská dohoda na poslednú chvíľu nemusela byť spásou. Grécky premiér sa môže s veriteľmi v Bruseli dohodnúť na podobe ústupkov, lenže predĺženie záchranného programu musia ešte schváliť domáce parlamenty. A Tsiprasovi spolustraníci v Grécku môžu premiéra nechať v štichu a dohodu vetovať... Takže dohoda - nedohoda, riziko bankrotu sa nad našimi turistami stále vznáša.
Bude Grécko zachránené, ak bude odsúhlasená oboma stranami dohoda?
Nebude. Obojstranné odsúhlasenie dohody o pomoci by umožnilo Grécku splatiť posledný júnový deň dlh MMF, v júli splatiť aktuálne splatnú tranžu dlhopisov a tak ďalej a ďalej. Lenže to žiadnou záchranou nie je.
Súčasťou dohody by totiž bolo zvýšenie daní, osekanie sociálneho systému. Teda prepúšťanie, zníženie disponibilného príjmu obyvateľov. Krajiny prepadne do recesie, z ktorej sa sotva dostala. V dôsledku recesie sa jej nebude dariť vyberať dane podľa plánu a výdavky rozpočtu naopak budú vyššie, než sa naplánuje. Finančná situácia krajiny sa ihneď začne ďalej zhoršovať.
Namietate, že finanční inžinieri zostavujúci rozpočet nemôžu byť tak prostoduchí? Bohužiaľ sú. Už dvakrát - áno, dvakrát! - bol Grécku nastavený zo strany MMF a ďalších veriteľov rovnaký recept: šetrite. A už dvakrát to uvrhlo krajinu do recesie a ešte viac zhoršilo jej finančnú situáciu, teda zväčšilo dlh. Tento dlh sa už stal nesplatiteľným. Ak je niečo nesplatiteľné, je to už len zmazateľné - teda "zbankrotovatelné".
Grécko dokonca vlani docielilo najväčší takzvaný primárny prebytok rozpočtu medzi európskymi krajinami. To je prebytok počítaný bez započítania splátok dlhu. To práve splátky dlhu tiahnu Grécko ku dnu. Ale čím viac Grécko spláca, tým viac jeho dlh rastie, pretože na účel splácania si musí brať nové úvery. Je to takzvaná dlhová pasca.
Z toho vyplýva, že ak bude dosiahnutá dohoda a Grécko dostane ďalšie peniaze, samo si naordinuje smrtiacu liečbu a do niekoľkých mesiacov bude opäť stáť pred bankrotom. Len s tým rozdielom, že jeho dlh bude ešte väčší.
Inými slovami, skorší bankrot je pre Grécko výhodnejší ako neskorší. Rovnako tak pre jeho veriteľov. Bolo by lepšie nedohodnúť sa.
Ak zbankrotuje Grécko, čo bude v prvých hodinách nasledovať celkom určite?
Grécko v súčasnosti získava likviditu pre svoje banky od ECB, a ECB zase smie likviditu poskytnúť len výmenou za "cenné" dlhopisy. Akonáhle krajina zbankrotuje, jej dlhopisy sa stávajú bezcenné (pretože ich očividne už nikdy nesplatí). ECB teda nesmie miestnym bankám likviditu poskytnúť. A to banky obyčajne položí. A že by to položilo práve grécke banky, je prakticky isté. Výbery vkladov z bánk sa totiž zrýchľujú. V poslednej dobe už počas týždňa odtečie z bánk rovnaká suma ako za celý apríl. Výbery v niektorých dňoch dosahujú až 2 miliardy eur. Rovnako sa aj tak dá čakať, že bankrot by niektorých jednotlivcov i firmy zastihol nepripravených. To znamená, že značná časť obyvateľstva a podnikov príde o svoje úspory.
Jediná možnosť, ako situáciu ešte neeskalovat, je dočasne zaviesť až do upokojenia situácie tzv. kapitálové kontroly - teda zákaz výberov z bankomatov a zákazu vývozu peňazí zo zeme. A práve tu číhajú na turistov to najväčšie úskalia.
Znamená bankrot automaticky opustenie eurozóny?
Neznamená. Avšak pravdepodobnosť opustenia eurozóny je veľmi vysoká. Pretože krajina nemôže existovať bez bánk a bez toho, aby sa obyvatelia dostali k peniazom, musí sa situácia zrejme riešiť tým, že sa krajina odtrhne od eurozóny a začne si tlačiť peniaze sama. To by nastalo v horizonte hodín až dní po bankrote. Pri veľmi laxných a nepripravených krajinách by sa dalo uvažovať až o horizonte týždňov.
Po zavedení vlastnej meny by došlo k jej prudkému oslabeniu napríklad aj o 40%, to by vyvolalo až dvojcifernú infláciu, ktorá by ešte viac požrala úspory obyvateľov. Súčasne by došlo k hlbokej recesii a nezamestnanosti.
Aké sú bezprostredné riziká hneď po bankrote pre našich turistov?
Ten, kto bude vybavený cudzou hotovosťou, sa v podstate nemá čoho báť. Je dokonca vysoko pravdepodobné, že doláre, franky či libry sa stanú tak žiadanou menou, že dôjde k vytvoreniu dvojitého kurzu: oficiálneho devízového a neoficiálneho valutového - podobne, ako sme to poznali od vekslákov pred rokom 1989. Či by k tomu došlo, by však záležalo na konkrétnej podobe kapitálových kontrol.
Oveľa vyššie bezprostredné riziko tak možno čakať v dôsledku prípadných ľudových nepokojov na území Grécka...
Aké sú dôsledky bankrotu pre ďalšie krajiny?
Tu sa prvýkrát dostávame na tenký ľad. A tiež tu prvýkrát začíname hovoriť o skutočných rizikách. Aby sme totiž mohli odpovedať, museli by sme poznať dve informácie:
a) Ako politici bankrot vykomunikujú. Predajú ho verejnosti ako tú lepšiu variantu, alebo dajú príčinu na paniku?
b) Aký podiel gréckych cenných papierov doteraz držia negrécke banky (najmä v Taliansku). To však nie je celkom jasné.
V závislosti na týchto dvoch faktoroch, ktoré teraz nie sú známe, sa môže odohrať celý vejár scenárov od najmäkších až po extrémne nebezpečné:
Príklad "mäkkého" scenára:
Pretože by sa všetci Gréci báli inflácie, nikto by nechcel hotovosť. Ľudia by opúšťali domácu menu (buď euro, alebo drachmu) a chceli menu bezpečnú - ako napríklad švajčiarske franky. Frank bol v auguste 2011 v období gréckych problémov na historickom rekorde k euru. (Prečo asi?) Čoskoro nato švajčiarska centrálna banka zaviedla intervenčný režim, aby posilňovanie franku zastavila. K podobným turbulenciám v podobe slabnutia eura, prudkého slabnutia drachmy (ak by bola zavedená) a zosilnenia dolára, franku a libry (s možnosťou opätovného zavedenia intervenčného systému na franku) by došlo aj tentoraz.
Mýtom však je, že by nutne musela prudko oslabiť či snáď dokonca posilniť česká koruna k euru. Posilnenie je znemožnené intervenčným režimom ČNB, k oslabeniu nie je ekonomický dôvod, naopak. Koruna môže zohrať úlohu bezpečného prístavu ako "neeurová mena". K oslabeniu koruny nad 28 CZK / EUR by dôjsť vôbec nemuselo, a ak predsa, tak len na niekoľko dní. Potom by sa zrejme kurz navrátil tam, kde je dnes.
Novým nastavením menových kurzov by však všetky pnutia v tom najmäkšom scenári skončili. Našinec by to na vlastnej koži ani nemusel príliš zaznamenať, snáď len v kurze koruny k doláru či libre. Lenže k tým koruna rovnako už slabne, takže trend by sa veľmi nezmenil. EÚ by nakoniec mohla držať nad Gréckom ďalej ochrannú ruku a okrem trochy pohybu kurzov by efekt bankrotu na okolie mohol byť mizivý. Je to len a len na politickom rozhodnutí.
Príklad "stredného" scenára:
Tento scenár je výrazne najpravdepodobnejší. Okrem zmien na devízovom trhu by došlo ešte k odštartovaniu praskania cenových bublín aj na akciových a dlhopisových trhoch. Stačí k tomu málo: Aby politici bankrot mentálne neuniesli a hovorili o ňom napríklad ako o "prehre všetkých" a podobne.
To by veľmi ľahko mohlo vybudiť paniku a drobní aj inštitucionálni investori po celej Európe by sa začali zbavovať nakúpených cenných papierov. Že je to veľmi reálny scenár, naznačuje fakt, že v minulých dňoch, keď sa špekulovalo, že dohoda s Gréckom dosiahnutá nebude, klesali nielen grécke akcie, ale pomerne razantne klesali aj ďalšie akcie európskej.
Prepad akciových trhov by ľahko mohol dosiahnuť dvojciferné hodnoty a dotkol by sa pochopiteľne aj všetkých tých, ktorí vlastnia napríklad podielové listy akciovo orientovaných fondov, v Česku by sa mohol dotknúť dôchodcov v dôchodkových fondoch. (České penzijné fondy sa akciám na rozdiel od slovenských vyhýbajú.)
Príklad "tvrdého" scenára:
Scenár by na začiatku začínal rovnako ako "stredný". Najmarkantnejší zlomom by však bolo, keby výpredaj cenných papierov dosiahol takú intenzitu, že by začali prudko padať ceny (teda rast výnosy) štátnych dlhopisov ďalších juhoeurópskych krajín - teda keby výnosy rástli až do dvojciferných hodnôt. Ďalšou komplikáciou by bolo, keby sa ukázalo, že množstvo juhoeurópskych bánk doteraz nevyčistilo svoje bilancie od gréckych cenných papierov.
V takej chvíli by Európa dostala ako vedľajší efekt gréckeho bankrotu ďalšie dva zásahy od finančného trhu: Problémy by vďaka svojej bilancii začali mať aj ďalšie európske banky geograficky vzdialené od Grécka, a súčasne krajiny ako Taliansko, Španielsko či Portugalsko by začali mať kvôli vysokým výnosom problémy s utiahnutím svojho dlhu. To by potom bol počiatok šírenia finančnej nákazy. V úplne krajnom prípade by potom takáto finančná nákaza mohla ústiť až do celoeurópskej finančnej krízy, ktorá v sebe zahŕňala sériu štátnych bankrotov.
Pravdepodobnosť takéhoto scenára je veľmi malá, ale bohužiaľ nie je možné úplne vylúčiť.
Ako sa ochrániť v prípade "tvrdého" scenára?
Ako sme uviedli, tento scenár je málo pravdepodobný. Pretože ho ale nemožno úplne vylúčiť, je dobré mať na pamäti, že prvým varovným signálom, že by mohol nastať, by bol prudký a dlhšie trvajúce rast výnosov väčšieho počtu európskych štátnych dlhopisov.
V takom prípade by bolo vhodné neinvestovať do európskych akcií a dlhopisov vo všeobecnosti, a to ani sprostredkovane cez podielové fondy. Euro a frank by boli horším zachovávateľom hodnôt ako koruna, koruna zase horším ako libra alebo dolár.
Z investičných inštrumentov by asi rast zaznamenalo zlato.
Špecifickým zachovávateľom hodnôt by boli nehnuteľnosti - pri naozaj prudkej kríze by sa mohli cenovo prepadnúť (v mnohých krajinách existuje realitná bublina), ČR alebo Slovenska sa to však týka skôr okrajovo. Všeobecne povedané nehnuteľnosti by sa po nejakej dobe opäť spamätali, a predstavujú tak celkom dobrú príležitosť pre uchovanie hodnôt.