"Viete si predstaviť 12-ročné dievča, ktorá sa túži dostať do mesta 400 km ďaleko a pritom nikdy neopustilo dedinu?" Rozpráva v rozhovore pre MF DNES. Jej sny sa naplnili. Vybudovala najväčšiu subsaharskú banku pre ženy Kenya Women Finance Holding, ktorá požičiava drobné úvery. Aj preto sa stala EY podnikateľkov roka za Keňu.
Ono sa to ľahko povie, že ste postavila ziskovú banku pre ženy zo skrachovanej zadlženej banky, ale ako sa to robí?
V roku 1991 som prevzala krachujúcu inštitúciu s dvoma miliónmi (kenských šilingov) dlhov (zhruba 17 tisíc eur) a za 24 rokov som ju zmenila na najväčšiu banku pre mikrofinancie v subsaharskej Afrike. Banka vtedy mala len štyroch zamestnancov, niečo ako dozornú radu nepoznala, prevažná väčšina pôžičiek nebola splatiteľná a žiadny z darcov jej už nechcel požičať a riskovať.
Takže skôr to bol fond, do ktorého posielali bohatí peniaze? A neboli na banku napojení politici?
Keď som nastúpila, neboli v nej peniaze, takže nie.
A kto ju predtým sponzoroval?
Ženy bankárov, manažérky, podnikateľky, ktoré chceli mať banku pre ženy, ale splniť požiadavky centrálnej banky bolo tak ťažké, nemohli otvoriť vlastnú banku. Namiesto toho postavili inštitúciu, trust, ktorý by poskytoval ženám rôzne školenia a finančné služby. Donátorom potom začali dávať peniaze, ale nikto nedal dohromady systém, ktorý by tie peniaze riadil. Peniaze sa potom požičiavali naslepo. Ja som vtedy pracovala pre UNICEF a pozvali ma, aby som prišla a v praxi ukázala, že o svojom aktivizme viem nielen hovoriť, ale aj skutočne robiť. Pomáhať ženám prakticky. Dovtedy som len učila. Chcela som sama tiež napraviť svoj život. Vyrástla som vo veľmi chudobnej rodine, otec čakal, že budem chlapec, ale vyšlo dievča. Matku kvôli tomu bil. Preto som sa neskôr pevne rozhodla, že toto zmením, že sa vrátim a umožním mojej matke, aby mohla ísť žalovať otca na súd, alebo aby si mohla zaobstarať nové šaty.
Chcela ste, aby na vás bol váš otec vo finále hrdý?
Ja som svojho otca nenávidela. A od detstva som snívala o tom, že odídem a vrátim sa s vozidlom ťahaným koňmi a odveziem matku z toho domu, ale aj ďalšie ženy z dediny.
Ako to dopadlo?
Stalo sa to presne tak. Musela som ale najskôr utiecť a chodiť do školy. Videla som, že ľudia, ktorí majú školy, učitelia, majú lepšie domy, nosia lepšie oblečenie, že nemusia žobrať.
Ako sa vám podarilo vyštudovať?
Mala som staršiu sestru na univerzite a druhú, ktorá už pracovala v meste. Rozhodla som sa za nimi vydať a prosiť, nech ma dajú do školy.
Ako sa vám to podarilo?
Išla som za svojím učiteľom, aby mi pomohol sa tam nejako dostať, a on mi dal 200 šilingov na cestu. Neobišlo sa to bez drámy, stretol ma bratranec a celá rodina sa ma snažila dostať späť domov, kričala som, ale medzitým autobus odišiel. Našťastie nás stretol učiteľ a nechal ma u jeho rodiny do ďalšieho dňa, keď som druhýkrát už odišla. A študovala. Pevne verím tomu, že vzdelanie dáva znalosť a moc zmeniť veci a ničí chudobu. Hovorila som ženám: "Musíte sa zmeniť, my vám k tomu poskytneme finančnú inštitúciu, ale ona sama nič nezmení." Tá zmena musí pochádzať od žien a musí byť vedomá.
Na čo ženy najviac používajú peniaze?
Na pôžičky, na plynovú bombu, na drevo na kúrenie, na obchod, ale väčšinou to nie je žiadne veľké podnikanie alebo výroba. Nevedia si zohnať potrebné pečiatky.
Ako podnikajú tie ženy, ktorým slúžia vaše peniaze?
Väčšina z nich obchoduje s potravinami, oblečením, otvoria si obchodík alebo predávajú na trhu, na burze. Len málo z nich niečo vyrába, aj keď ich v tom podporujeme, ale má to svoje limity napríklad v koncesiách, na výrobu mnohých vecí potrebujete veľa potvrdení a licencií.
Koľko si požičiavajú?
Málo, pár dolárov.
Čím sa ručí?
Ručia za ne ostatné, ktoré ich poznajú, niekedy sa ručí posteľou alebo dvoma stoličkami. Z pohľadu banky to nie je veľký majetok, ale z ich pohľadu veľmi cenná vec. Tiež ich učíme sporiť. Nesplácaných úverov máme len dve percentá.
A vrátila ste sa zo štúdií niekedy domov? Čo rodičia?
Otec mi povedal: Si späť? Tak si zober matku a postaraj sa o ňu, ja už som unavený. Mamička už zostarla a aj jemu bolo okolo šesťdesiat.
A čo ste urobili?
Presne to, čo povedal. Podporovala som matku v jej domove, kupovala oblečenie, jedlo, a keď ochorela, vzala som ju k sebe do Nairobi a platila som liečbu, starala som sa o ňu ako o bábätko. Umrela doma.
Cítite sa bohatá?
Merané peniazmi bohatá nie som. Ale naplnená, to áno. V srdci cítim, že môj sen sa mení na skutočnosť.