Alarmujúci minulotýždňový prejav svetoznámeho magnáta a filantropa Georgea Sorosa, v ktorom Nemecku doporučil, že ak Európu samo nepovedie, nech z nej radšej rovno vystúpi, prilial oheň do diskusií o budúcnosti nielen eurozóny, ale i únie ako takej. Kto vlastne zo spoločného bloku najviac profituje a kto naopak dopláca? Kto koho viac potrebuje? Aká by mala byť úloha Nemecka a je vôbec projekt eura udržateľný? Finweb oslovil analytikov Petra Bálinta a Martina Vlachynského. Jeden prejav, jedna otázka, dva často navzájom protichodné, často nekompromisné, ale vždy na argumenty bohaté názory.
Soros v prejave povedal, že Nemci si musia vybrať - buď akceptovať spoločné európske dlhopisy, alebo odísť z eurozóny. Obe možnosti sú podľa neho lepšie ako súčasný stav. Ako hodnotíte toto tvrdenie? Je odpoveďou na krízu hlbšia integrácia?
Peter Bálint: Odpoveďou na krízu je v tomto momente iba integrácia. Dezintegrácia by destabilizovala systém na roky, podobne ako bývalé krajiny komunistického bloku destabilizoval rozpad vtedajšieho systému. Treba pokračovať ďalej, keď sme sa už raz touto cestou vybrali, a doplávať na druhý breh a nie utopiť sa v strede jazera.
Martin Vlachynský: Nemecký priemysel momentálne drží eurozónu nad vodou, takže ich vyjednávacia pozícia ohľadom toho, čo musia alebo nemusia je pomerne silná. Pravdou však je, že súčasné ekonomické usporiadanie eurozóny nie je dlhodobo udržateľné. Možný je vývoj dvoma smermi. Jeden je ten naznačený, teda hlbšia integrácia najmä na fiškálnej úrovni, ktorú by predstavovali sústavné finančné transfery z krajiny jadra do krajiny periférie. Vybudovaním eurovalov sme nakročili týmto smerom, no práve tento smer má obrovské politické náklady v podobe možnej eskalácie napätia medzi národmi, čoho zárodky vidíme už dnes.
Druhou možnou cestou je návrat k pôvodnej myšlienke EÚ a eura, teda otvorenému ekonomickému priestoru, kde si však každý člne zodpovedá za svoju ekonomiku a svoje problémy. Kombinácií, ako dosiahnuť takýto stav, je niekoľko - od oficiálneho rozštiepenia eura na dve (alebo viac) mien, zavedenie paralelného obehu eura a lokálnych mien, až po zotrvanie v eurozóne a sériu bankrotov členských štátov. Ani táto cesta by samozrejme nebola bezbolestná, ale vyústila by do stabilnejšieho výsledku, na ktorom by bolo možné stavať budúcnosť.
Na jednej strane silnejú hlasy volajúce po razantnejšom nemeckom líderstve (napríklad z Poľska), na juhu Európy však rastú antinemecké sentimenty a kancelárka Angela Merkelová je bežne na transparentoch protestujúcich vykresľovaná ako Hitlerova dcéra. Ako by ste zhodnotili súčasnú pozíciu Nemecka v EÚ? A aká by mala byť?
Peter Bálint: V prvom rade by si Nemci mali uvedomiť, že ich exportom poháňaný ekonomický zázrak bol možný iba za značnej spolupráce juhu a že všetci sme na jednej lodi. Nemci nevyrábajú pre Marťanov, ale pre zvyšok Európy. V prvom rade by si mali sami naštartovať vnútorný konzum a nespoliehať sa na zvyšok sveta. Nie je to dávno, čo sme Nemecko volali "chorý muž Európy", pretože sa roky nevedeli dostať z ekonomického šoku, ktoré spôsobilo jeho znovuzjednotenie. Ďalej, mali by si uvedomiť, že to to boli práve oni, ktorí ako prví porušili Maastrichtské kritériá a že minimálne jedno, a to dlh na HDP nesplnia ani teraz. Mali by si uvedomiť zodpovednosť, ktorú v rámci eurozóny majú a podriadiť národné záujmy záujmom spoločným. Ďalej, oni peniaze krajinám juhu nedávajú, ale požičiavajú, a to za vyššie úrokové sadzby, než si sami požičiavajú na trhu. Takže menej populizmu, viac zmyslu pre solidaritu a uvedomenie si, že sme navzájom previazaní.
Martin Vlachynský: To je práve prejavom rastúceho napätia medzi národmi vrámci EÚ. Jedni obyvatelia sú nespokojní, pretože sa musia skladať na riešenie problémov v cudzích krajinách. Tam sú zasa nespokojní, že im tí prví diktujú nejaké podmienky. Práve príklad Grécka ukazuje, že reálne to nepomáha ani jednej strane. Nemci musia posielať stále nové pôžičky, na druhej strane tie pôžičky pomohli v Grécku zabetónovať existujúci totálne neefektívny štátny aparát a prehlbujú sociálnu katastrofu v krajine.
Je to práve Nemecko, ktoré najsilnejšie presadzuje politiku austerity, teda škrty. Tie však podľa mnohých (spomeňme MMF) Európe škodia a prehlbujú recesiu. Aký je váš názor na túto problematiku?
Peter Bálint: Nemecký recept je nasadiť ťažko chorému človeku redukčnú diétu. Myslím, že je to ekonomická samovražda a myslím si, že cesta, ktorou idú USA je rozumnejšia. Keď sa ekonomika dostatočne postaví na nohy, tak až potom by som navrhoval začať s redukčnou diétou. Ekonomiku ale na nohy nepostavia politici, ale trh a trhu treba nechať voľný priestor. V tom je opäť lepšia Amerika než Európa.
Martin Vlachynský: Takýto postoj je logický, keďže Nemci to platia. V Európe nie je žiadna austerity (teda šetrenie), štátne výdavky vo väčšine štátov reálne neklesli, len sa spomalil ich rast. Európske vlády sa ešte nezobudili z bubliny, ktorá praskla v roku 2007 a vďaka ktorej mohli v posledných rokoch zvyšovať svoje výdavky. V ekonomike sú obmedzené zdroje, preto nie je ani možnosť voľby či šetriť, alebo nešetriť. Sociálny systém v Európe je momentálne nastavený tak, že ho nie je možné v nasledujúcich dekádach zaplatiť. Možnosti sú len dve, buď šetriť teraz, alebo zvoliť cestu väčšieho zadlžovania a tlačenia peňazí, a tým šetrenie odsunúť do budúcnosti, respektíve spraviť ho menej "okatým" a politicky priechodnejším.
Soros vyhlásil, že euro môže úniu nakoniec zničiť a upozornil na jeho systémové nedostatky. Je vôbec súčasný počet členov menového bloku udržateľný? Prežije eurozóna v súčasnej forme?
Peter Bálint: Myslím, že odpoveďou bude ďalšia integrácia a vytvorenie superštátu, a to nakoniec eurozónu zachráni. Politická vôľa na udržanie systému je príliš silná, Ekonomické aspekty hrajú zatiaľ sekundárnu rolu. Cenou za to však môže byť dlhoročná stagnácia japonského typu. Ak by niekto mal eurozónu opustiť, tak by to mal byť Cyprus, keď raz začne ťažiť zemný plyn, ktorým je obkolesený. Ak raz bude dostatočne ekonomicky silný, mal by eurozónu opustiť ako odpoveď na to, akým spôsobom bola nedávno riešená jeho situácia. Myslím, že nezabudnú.
Martin Vlachynský: Euro vzniklo ako politický projekt a ak bude existovať dostatočne silná politická vôľa, tak môže prežiť ešte mnoho rokov v súčasnej podobe. Otázne je, koľko nás to bude stáť. Pre pripomenutie, od začiatku problémov v Grécku ubehli sotva tri roky a my sme už pripravili či aktivovali takmer desať nástrojov (EFSM, EFSF, ESM, LTRO, SMP, OMT, ELA, bilaterálne pôžičky, pôžičky MMF), cez ktoré na záchranu šlo už mnoho stoviek miliárd eur.
Mnohí upozorňujú, že je to práve Nemecko, ktoré na eure najviac získalo - eurom slabším voči niekdajšej marke podporilo svoj export. Zároveň je však najväčším veriteľom v Európe. Môžete možno v skratke naznačiť hypotetický scenár, keby sa predsa len z eurozóny rozhodlo vystúpiť? Aký efekt by to na neho malo? A na zbytok Európy?
Peter Bálint: Ak by Nemecko opustilo eurozónu, nemecká marka by okamžite extrémne posilnila, čo by im zabilo ekonomiku. Nie je v ich záujme eurozónu opustiť, momentálne sú najväčšími beneficientami situácie. Ktorej inej krajine investori platia za to, že jej na jeden rok môžu požičať peniaze? Postavenie veriteľa celej eurozóny im dáva politickú moc diktovať podmienky a meniť pravidlá hry ako sa im zachce. Riešenie Cypru je toho pekným príkladom. Rozhodnú sa zničiť daňový raj? Tak ho zničia.
Martin Vlachynský: Nemeckí pracujúci posielajú do iných krajín svoje výrobky, výmenou za to dostávajú dlhopisy, pohľadávky v TARGET2 a potenciálnu bublinu vďaka prílevu hotovosti. Ja by som to výhrou veru nenazýval, hoci je pravda, že niektoré sektory (napríklad nemecké banky) zo situácie môžu profitovať. Prípadné nemecké vystúpenie z eura by bol pre celý svet ekonomický šok, ale jeho efekt by bol len dočasný. Nemecká marka bola jednou z najtvrdších mien sveta a nebolo to nevýhodou, ale skôr výhodou, tomu dosvedčuje aj pozícia Nemcov ako top svetových exportérov aj v časoch pred eurom.
Peter Bálint portfólio manažér Infinity Capital |
Martin Vlachynský analytik INESS |