Kauza predraženého CT-čka, kauza emisie či aktuálne Panama papers. Spoločné majú to, že sa týkajú schránkových firiem. Na akom princípe fungujú?
Stručná definícia
Centrálou schránkovej firmy je len jej poštová adresa- teda schránka. Väčšinou nevykonáva žiadnu činnosť a jej sídlo je daňovom raji. Nemá síce žiadnych zamestnancov, no na jej čele stojí najatý štatutár alebo inak nazvaný biely kôň. Jej konečný prijímateľ výhod, čiže vlastník, sa však dá len ťažko dopátrať.
Najčastejšou destináciou schránkových firiem v našich podmienkach je práve Cyprus, no prestížnejšie sú daňové raje mimo Európy. Sú nimi najmä ostrovy v Karibiku alebo niektoré štáty v latinskej Amerike.
Nie iba nelegálne
Dôvody na zloženie schránkovej firmy môžu byť legálneho aj nelegálneho charakteru. Aj keď tie nelegálne väčšinou prevažujú. Takúto firmu si môžu založiť napríklad holdingové spoločnosti, ktoré podnikajú vo viacerých krajinách a takto si chcú svoje dane zjednotiť a znížiť alebo aj jednotlivci, ktorí si jednoducho neželajú, aby sa o ich majetku vedelo. Týmito nekalejšími dôvodmi je pranie špinavých peňazí napríklad z predaja drog alebo snaha zakryť skutočného vlastníka pri verejnom obstarávaní, kedy sa za týmito firmami skrývajú osobnosti v konflikte záujmov ako politici alebo inak naviazané osoby na týchto politikov.
Účinný protischránkový zákon chýba
Systém prania špinavých peňazí cez tieto firmy pritom vôbec nie je zložitý a dá sa ľahko pochopiť. „Predstavme si firmu, ktorá má príjmy z nelegálnej činnosti, tieto príjmy prevedie na schránkovú firmu registrovanú na ostrove v Karibiku, ktorý neumožňuje prístup k majiteľom a táto firma následne investuje tieto peniaze ako legálne peniaze niekde naspäť v pôvodnej krajine toho nelegálneho príjmu. Takto sa vlastne tie peniaze operú, čiže zlegalizujú,“ vysvetľuje bankový analytik Ľubomír Koršňák a dodáva, že slovenské daňové zákony sú voči schránkovým firmám relatívne ústretové. Minulý rok bol síce prijatý protischránový zákon, no ten je neefektívny.
Politológ Pavol Baboš z katedry politológie na Filozofickej fakulte UK tvrdí, že by sa mala zmeniť legislatíva tak, aby firmy, u ktorých nie je jasný koncový majiteľ nemohli za žiadnych okolností súťažiť vo verejných zákazkách. „Samotná zmena zákona ale nestačí. Bolo by potrebné, aby sa tento zákon uplatňoval, a aby Úrad pre verejné obstarávanie dôsledne kontroloval či je dodržiavaný,“ dodáva na záver.