Do popredia sa dostáva pojem helikoptérové peniaze, ktorého otcom sa stal už v roku 1948 monetarista Mitlon Friedman. Donedávna bol pritom označovaný ako absolútne tabu.
Globálna ekonomika už dlhší čas trpí nedostatočným dopytom a deflačnými rizikami, keď súkromný sektor pokračuje v oddlžovaní sa, transmisný mechanizmus uvoľnenej menovej politiky sa vo finančnom sektore z rôznych príčin zadrháva a vlády, v mnohých prípadoch vysoko zadlžené, váhajú s väčšou fiškálnou expanziou.
Prirodzeným riešením tejto situácie by boli štrukturálne reformy od deregulácie trhu práce a penzijných reforiem cez trh produktov až po zefektívnenie justície. Reformy na strane ponuky sú však bolestivé a preto nepopulárne a ťažko presaditeľné.
Existujú zároveň argumenty, že aj keď by sa začali robiť, vytvorili by krátkodobú a možno aj dlhodobejšiu neistotu a sociálnu nestabilitu u dotknutých subjektov, ktorá by mohla ďalej podkopať ich súkromné investície a spotrebu.
Inak povedané, aj v tom lepšom prípade by bolo podľa mnohých názorov potrebné podporiť nejakým spôsobom agregátny dopyt. Nekonvenčná menová politika, tak ako ju poznáme dnes, naráža na stenu nízkej efektivity a míňajú sa jej náboje. A to aj preto, že v dnešnom prostredí by boli okrem iného potrebné reálne sadzby výraznejšie pod nulou, aby mohla lepšie fungovať.
A to je ťažko dosiahnuteľné a sprevádzané veľkými rizikami stability finančného sektora. Pohľady sa preto obracajú na fiškálnu politiku a jej expanziu prostredníctvom otvoreného monetárneho financovania. Teda de facto helikoptérových peňazí. Ide o posun od predtým nemysliteľného k ďalšiemu neštandardnému kroku.
Termín helikoptérové peniaze v pôvodnej Friedmanovej definícii označoval distribúciu novovytlačených peňazí centrálnou bankou priamo do rúk domácností a podnikov, obrazne povedané – formou zaslania šeku do schránky či priameho kreditu ich účtu.
V dôsledku legislatívnych obmedzení, nemožnosti väčšiny centrálnych bánk len tak posielať peniaze preč, by na to bol potrebný súhlas vlády, čo zahŕňa aj už zmienenú rolu fiškálnej politiky. V tomto ponímaní to znamená rast verejných výdajov alebo zníženie daní financované práve centrálnou bankou, ktorá by permanentne zvýšila menovú bázu cez nakupovanie štátnych dlhopisov.
Mohlo by byť už len otázkou technicity, či by išlo o dlhopisy s kupónom, ktoré by boli v čase splatnosti nahradené novými, pričom kupón by sa vracal naspäť do štátnej kasy, alebo by štát vydal večné bondy s nulovým kupónom.
Na rozdiel od dnes bežne rozšíreného kvantitatívneho uvoľňovania, ktorého hlavným transmisným mechanizmom je nepriamy tlak na dlhodobé úrokové sadzby, vplyv helikoptérových peňazí by mohol byť omnoho rýchlejší, priamejší a efektívnejší. Dodatočné fiškálne výdavky, napríklad aj formou zaslania šekov domácnostiam a firmám, by mali podporiť agregátny nominálny dopyt a následnej aj príjmy a zamestnanosť.
Navyše, keďže by boli financované centrálnou bankou, mohlo by to zabrániť vzniku rikardiánskej ekvivalencie, kde by ekonomické subjekty čakali, že stimul bude kompenzovaný neskôr vyššími daňami, čo by obmedzovalo ich ochotu míňať.
Na prvý pohľad sa zdá, že peniaze z vrtuľníka by mohli byť zázračným liekom. Povestnou bazukou. Veď konečne by bol odstránený problematický článok v podobe bánk, ktorý znižoval efektivitu menovopolitických opatrení. Navyše, každý ekonomický subjekt sa k novovytlačeným peniazom dostane v rovnakom čase, na rozdiel do kvantitatívneho uvoľňovania, kde boli uprednostňované banky.
Teda tlačenie peňazí formou ich zhadzovania z helikoptéry by bolo vlastne z istého uhla spravodlivejšie ako pomaly už konvenčné kvantitatívne uvoľňovanie. No v konečnom dôsledku by zvýšenie reálneho agregátneho dopytu po rozplynutí peňažnej ilúzie, teda pocitu, že ľudia sú reálne bohatší, hoci sa ich príjmy zvýšili len nominálne, nemuselo fungovať.
Navyše hlavná kontroverzia okolo helikoptérových peňazí spočíva v problematike nezávislosti centrálnych bánk. Väčšina z tých hlavných má doslova zakázané priame nákupy vládneho dlhu na primárnych trhoch. Už teraz sú pritom pod spŕškou kritiky, keďže už de facto financujú vlády nepriamo cez programy nákupov dhopisov centrálnymi bankami.
Simultánny koordinovaný fiškálny a monetárny impulz by mohol ďalej podkopať kredibilitu centrálnych bánk, ktorá by následne mohla vyústiť do odkotvenia inflačných očakávaní a v extrémnom prípade do straty dôvery v systém nekrytých fiat peňazí. Veď kto zaručí, že peňazí nebude vyhodených z vrtuľníka príliš veľa, špeciálne v predvolebných časoch?