Práce je dosť. Len ju nemá u nás kto robiť

„Keď ideme operovať do koncernu, že by sme chceli nejakú úlohu, tak prvá otázka je, či máme dostatok pracovníkov,“ hovorí generálny riaditeľ Siemensu na Slovensku Vladimír Slezák.

Keď ste pred časom rozširovali žilinskú pobočku automatizácie železníc o 400 nových pracovných miest, spomínali ste, že ste mali problém ich naplniť. Ako to napokon dopadlo?
Stále sme v procese napĺňania tohto počtu. Ešte sme neskončili a myslím si, že to bude práca na dva-tri roky. Problém sa nevyriešil, lebo nedostatok kvalifikovaných pracovných síl tu stále je. Hovorím kvalifikovaných, lebo vzdelaných pracovných síl máme dosť. Ale to vzdelanie ide obvykle iným smerom, ako potrebujeme my.

Ktoré profesie vám chýbajú najviac?
Hľadáme dva druhy – v prvom rade vysokoškolsky vzdelaných ľudí v odbore elektrotechniky, čiže IT, automatizácia a energetika. A v druhom rade hľadáme pracovníkov do údržby. To znamená, že by to mali byť stredoškolsky vzdelaní ľudia s veľmi dobrým technologickým backgroundom.

V rámci skupiny Siemens máte viacero firiem. Teraz sme hovorili o Žiline, ale viete povedať celkové číslo, koľko ľudí hľadáte?
Takto exaktne sa to nedá povedať. Keby sme ich mali, tak určite budeme pre nich v koncerne hľadať prácu, pretože tieto pozície sú zaujímavé v rámci globálneho pôsobenia. Momentálne máme 80 softvérových vývojárov. Boli časy, keď sme ich mali 1 200, ale viac-menej sme ich distribuovali od nás preč predajom časti skupiny. Takže neodišli na ulicu, iba zmenili pôsobisko. Aj dnes, keď ideme operovať do koncernu, že by sme chceli nejakú úlohu, tak prvá otázka je, či máme dostatok pracovníkov. A keď nám zveria aj nejakú úlohu, tak sa stretávame s tým, že ich nemáme. A kradneme ich konkurencii, hľadáme inde alebo sa snažíme vychovať si ich v škole. Čo je dosť veľký problém, pretože technické univerzity ich majú relatívne málo a väčšinou sú už rozchytaní v deň, keď nastúpia do školy.

Spôsobuje kradnutie ľudí aj rýchlejší rast ich platov?
To je jedna strana mince – áno. Ale druhá strana je taká, že sami sebe oslabujeme konkurencieschopnosť. Pretože naša výhoda ešte stále je cena práce v porovnaní s výkonom. Aj my v rámci koncernu súťažíme s Rumunmi a Indmi, kde sú extrémne veľké kompetenčné softvérové centrá a my sa ani zďaleka nepribližujeme ich cene práce. Sú podstatne lacnejší ako my. Za nás hovorí kvalita i dostupnosť. Predsa len sme pre európsku infraštruktúru našej firmy blízko. Používame ich jazyk, máme rovnakú menu, len nesmieme dopustiť, aby sme si tieto výhody zdegradovali tým, že budeme umelo kradnúť ľudí a zvyšovať cenu práce.

Bolo by riešením zamestnať ľudí zo zahraničia? Máte už takých?
My ich veľa nemáme, vo vývoji je jeden Talian, dvaja Indovia. Ale určite sa tomu nebudeme brániť, keby chceli prísť. Máme problém vybrať si z našich ľudí, lebo nemáme ani z čoho.

Čo by podľa vás pomohlo túto situáciu zlepšiť?
Väčšina ľudí kritizuje školstvo, ale to je až sekundárny problém. Primárny je, že málo motivujeme mladých, aby sa zamysleli, čo chcú v živote robiť a či vôbec chcú niečo robiť. Pojem práca je pre nich niekedy až odporný. Tento problém sa začína u rodičov, lebo málo motivujú svoje deti, aby robili, alebo aby sa aspoň snažili robiť. Možno som trochu staromódny, ale pamätám si, že som od pätnástich rokov vždy celé prázdniny brigádoval. Aby som odbremenil rodičov alebo kúpil si niečo, čo som chcel. Dnes je to jednoduchšie, pretože rodičia dávajú peniaze deťom, tu máš a neotravuj. Primárny problém je teda v rodičoch, sekundárny je školstvo.

Skúste to konkretizovať.
Myslím si, že školstvo sme nikdy nemali deliť spôsobom, že materské a základné školy sú pod obcami, stredné pod VÚC a vysoké pod ministerstvom. Stratila sa kontinuita. Nielen medzi stupňami, ale aj medzi regiónmi. Mám pocit, že si v školstve robí každý, čo chce. Chýba mi primárna úloha ministerstva, a to regulácia. Voľakedy bolo školstvo regulované. Povedalo sa, že na právnickú i technickú školu pôjde toľko ľudí, koľko potrebuje prax. Dnes nie je problém mať toľko právnikov, sociológov, politológov, koľko chcete. Aj technikov môžete mať koľko chcete, len mladí ľudia si vyberajú to, čo im je ľahšie. Technika bude vždy strašiakom z matematiky či fyziky, ale o tom technika je.

Predpokladám, že aj vy pracujete na duálnom vzdelávaní. Je toto cesta?
Vrátim sa zase trošku do minulosti. Kedysi sme mali súťaž fokusovanú na študentov vysokých škôl, doktorandov a vedeckých pracovníkov. V súťaži mali ešte raz obhájiť svoju prácu aj u nás s ohľadom na to, ako vieme jej výsledky aplikovať do praxe. My sme tých študentov naháňali, napriek tomu, že ich bonus bolo stotisíc korún alebo rok stáže v Nemecku. Museli sme ich prosiť, aby sa tam prihlásili. Mám pocit, že musíme naozaj začať inde ako vo firmách či pri štáte. V rodinách a u rodičov, aby motivovali svoje deti, že tie školy sú ťažšie, ale že budú mať oveľa väčšie uplatnenie, ako keď skončia sociológiu.

Je reálne, že sa firmy začnú sťahovať za dostatkom pracovnej sily?
Ja mám na to takú zaujímavú odpoveď, dnes sa bavíme o Industry 4.0, ktorá má ľudí nahradiť. Tak sa pýtam, budeme ľudí ešte potrebovať?

Tak vy ich zjavne ešte stále potrebujete.
My ich ešte potrebujeme. Na jednej strane hovoríme o tom, ale na druhej strane sa pýtam, čo bude s tými ľuďmi, ktorých nebudeme vo fabrikách potrebovať, keď ich nahradia roboty? Keď ich dáme na ulicu, znížime kúpyschopnosť obyvateľstva. A kto bude tie produkty kupovať? Nemyslím si, že sa zamestnajú v službách. Fakt nechcem mať doma niekoho, kto mi bude zaväzovať šnúrky alebo čistiť zuby ako službu.

Keď sa bavíme v koncerne o zákazkách, prichádzate o ne kvôli tomu, že nie je dostatok ľudí?
Na našom softvérovom vývoji máme približne 90 ľudí, India ich má asi 5-tisíc, Rumunsko okolo 1 200. Otázka nie je, či investície smerujú inde, ale či budú ešte smerovať na Slovensko.

A budú?
Robím všetko pre to, aby smerovali, len musím zabezpečiť, aby sme to mali s kým urobiť. Lebo keď zabezpečím prácu a nebudem mať ľudí, už nikto mi ju v živote nedá.

Okrem Siemensu pôsobíte aj v Slovensko-nemeckej obchodnej a priemyselnej komore. Počúvate často, že firmy váhajú nad investíciou na Slovensku, pretože sa boja nedostatku ľudí?
Ten strach má každý jeden investor, či už nemecký, francúzsky, americký, strach tu je. Zdegradovali sme vzdelávanie, nie že sa samo zdegradovalo, my sme ho zdegradovali. Od revolúcie ho nonstop degradujeme. Je na úrovni, keď sa bez priemyslu a duálneho vzdelávania nepohneme ďalej. Raz som dostal takú otázku, čo by bolo treba so školstvom robiť, aby sa zlepšilo a povedal som, že stačí urobiť copy paste z roku 1988 a máme fungujúce školstvo. A to som teraz nechcel robiť propagáciu socializmu.

Až sa teraz bojím opýtať, či napriek tomu plánujete v Siemense nové investície.
Myslím si, že čo sa týka výrobných kapacít, tak asi nie, ale určite by sme sa chceli rozširovať vo vývojárskej časti. Chceme robiť prácu hlavou a v koncerne je dostatok tém, len potrebujeme zabezpečiť dostatok kvalifikovanej pracovnej sily.

Kto je Vladimír Slezák
Do Siemensu prišiel v roku 1999, kde od roku 2002 pôsobil ako technický riaditeľ a konateľ. Od decembra 2008 je generálnym riaditeľom skupiny Siemens na Slovensku. Vyštudoval Strojnícku fakultu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. V roku 2012 bol v kategórii Hospodárstvo nominovaný na cenu Krištáľové krídlo.