Pred desiatimi rokmi sa prvý raz pokúsili privatizovať Slovenskú poisťovňu jej manažéri a zamestnanci. Kvôli tomu založili akciovú spoločnosť -- Slovenská istota zamestnancov. Ich cieľom bolo nadobudnúť 50,5 percenta akcií Slovenskej poisťovne. Predsedom Predstavenstva Slovenskej istoty zamestnancov bol vtedajší generálny riaditeľ Slovenskej poisťovne Mikuláš Trstenský. Spomedzi mediálne známych ľudí v Slovenskej istote zamestnancov figuroval -- ako podpredseda dozornej rady -- Peter Sokol, bývalý podpredseda SNS. Bol mediálne známy aj prevozom nepreclených náramkových hodiniek. Rakúske colné orgány informovali, že vo Viedni si kúpil dvoje hodiniek značky Rolex za 400-tisíc rakúskych šilingov. Pri výstupe z Rakúska si dal vývoz hodiniek potvrdiť, aby mu vrátili DPH, ale pri vstupe na Slovensko ich dovoz zatajil.
Privatizácia cez zamestnaneckú spoločnosť bola vtedy v móde, pár týždňov predtým sa podarilo manažmentu a zamestnancom Slovnaftu získať majoritu v Slovnafte. Základné imanie Slovenskej istoty zamestnancov (SIZ) bolo milión korún. Emitovalo sa 10-tisíc akcií v nominálnej hodnote 100 Sk. Prvé kolo upisovania bolo v auguste. Slovenská istota zamestnancov si chcela zobrať na privatizáciu úver, ktorý chcela splatiť z dividend privatizovanej spoločnosti. Podobný postup, ako použila v Slovnafte Slovintegra. Slovenská poisťovňa bola čiastočne privatizovaná v prvej vlne kupónovej privatizácie. Nominálna hodnota akcií SP, ktorých majiteľom bol Fond národného majetku SR, bola vtedy viac ako 760 miliónov korún. Kurz jej akcií na Burze cenných papierov v Bratislave tom čase dosahoval takmer 1 500 korún. Ak by sa FNM rozhodol predať akcie za trhovú hodnotu, cena privatizovaného balíka akcií by prevýšila miliardu korún.
Robotnícka strana chcela iný model
Nie každý zo zamestnancov súhlasil s privatizáciou. Vo Zvolene sa uskutočnila mimoriadna celoslovenská konferencia odborov Slovenskej poisťovne. Odborári nesúhlasili s týmto modelom privatizácie. Odmietli teóriu manažérov SIZ, že podpisy zamestnancov pri evidencii kúpy akcií tejto zamestnaneckej spoločnosti treba považovať za súhlas zamestnancov s takouto formou privatizácie. Odborári rokovali s Trstenským o zmene pomeru v účasti radových zamestnancov a manažmentu. Chceli, aby manažéri držali spolu iba 30 percent a ostatní zamestnanci zvyšok. Zamestnanci tvrdili, že ak sa nedohodnú s vedením Slovenskej poisťovne, ktoré je totožné s vedením zamestnaneckej akciovky SIZ, vyrukujú s konkurenčným privatizačným projektom. Uvažovali, že založia akciovú spoločnosť Zamestnanci. V nej by mali zamestnanci 80 percent a manažment zvyšok. Podľa informácií odborárov tento projekt podporoval predseda Združenia robotníkov Slovenska Ján Ľupták, šéf strany, ktorá bola vo vládnej koalícii. Štefan Gavorník, vtedajší prezident Prezídia Fondu národného majetku SR, mal na privatizáciu Slovenskej poisťovne iný názor. Ako vždy, vyjadril sa aj teraz v hádankách: "Rozhodne nebude privatizovaná tak, ako je o tom informovaná laická verejnosť. Iste to bude zamestnanecká akciovka, ktorá by mala časť privatizovať," povedal Gavorník.
Proti privatizácii sa ohradil vtedajší poslanec KDH Mikuláš Dzurinda. V pléne parlamentu sa 8. novembra 1995 spýtal, či je pravda, že Peter Sokol má 25-percentný podiel v spoločnosti, ktorá podala podnet na privatizáciu poisťovne tak, aby poberal dividendy okolo 5 miliónov korún ročne. Sokol reagoval: "Čudujem sa, že Dzurindovi ako pravicovému politikovi prekáža, že v SR budú bohatí ľudia. Mne to neprekáža."
Zamestnanci v novembri naozaj založili konkurenčnú firmu pre privatizáciu poisťovne Zamestnanci SP. Jej štatutárom bol podpredseda odborov v poisťovni Zsolt Lukáč. Pre denník Národná obroda povedal: "My chceme, na rozdiel od manažmentu, hrať čistú hru aj so zamestnancami. Akcie zamestnaneckej spoločnosti Zamestnanci chceme vydať na meno, čím sa podstatne zvýši ich samostatnosť i sloboda pri nakladaní s týmito akciami."
Pokus o privatizáciu Slovenskej poisťovne mal dohru v zmenách jej štatutárnych orgánov. Najprv sa zmenili členovia dozornej rady a v roku 1996 odvolali aj Mikuláša Trstnenského. Ten stihol v deň svojho odvolania dať Lukáčovi "okamžitú výpoveď". Reakcia odborárov na seba nenechala dlho čakať. Kritizovali nehospodárne vynakladanie prostriedkov a nekoncepčnosť v riadení poisťovacieho ústavu, za vinu to dávali Trstenskému. Jeho nástupkyňou sa stala Edita Bukovská.
Boj ochranných služieb
V Slovenskej poisťovni však bolo istý čas dvojvládie. Trstenský nechcel odísť z funkcie. Tvrdil, že jeho odvolanie nebolo v súlade so zákonom. Všetky kroky nového vedenia považoval za neoprávnené, pretože sa vraj mimoriadne zasadanie dozornej rady poisťovne nekonalo v súlade s kompetenčným poriadkom FNM.
Spor dvoch manažmentov pripomínal western. Zástupcovia bývalého vedenia násilím -- pomocou vlastnej ochranky a špeciálne najatej strážnej služby -- obsadili v júni 1996 budovu vtedajšej centrály na Strakovej ulici v Bratislave. Zostalo v nej niekoľko sekretárok a iných radových zamestnancov. Legálna strážna služba bola vytlačená na ulicu. Patová situácia sa vyriešila až v júli, valné zhromaždenie potvrdilo Trstenského odvolanie. Akcie v poisťovni nezískala ani jedna skupina zamestnancov. Vznikla potreba poisťovňu ozdraviť zvýšením základného imania. FNM sa to podarilo až koncom roka 1999, zároveň akcie poisťovne získala spoločnosť zo skupiny Penta. O predaji strategického podielu nemeckej spoločnosti Allianz sa rozhodlo až začiatkom roku 2002.