Spomínate, ako nás malo nižšie zdanenie vysokých príjmov spolu s dereguláciou, ktorá dá vyniknúť „kúzlu trhu", doviesť k dramatickému zvýšeniu príjmov pre každého? Ale nestalo sa.
Profitovali iba bohatí
Iste, bohatí na tejto stratégii nesmierne profitovali: reálne príjmy horného promile Američanov sa v rokoch 1980-2007 zvýšili sedemnásobne. Reálny príjem strednej rodiny sa však zvýšil iba o 32 percent, čo bola necelá tretina rastu s predošlých 27 rokov.
Väčšinu zlepšenia navyše priemerný Američan zaznamenal až počas Clintonovej éry. Prezident George W.Bush, ktorý sa vyznačoval tým, že to bolo prvý reaganovský prezident, ktorý mal za sebou plne republikánsky Kongres, sa vyznačoval tiež tým, že jeho administratíva bola od čias Herberta Hoovera prvá, za ktorej pôsobenia nezaznamenala typická americká rodina žiadny významný nárast príjmov.
Bezohľadnosťou k najhoršej recesii
A teraz je tu najhoršia recesia od 30.rokov.
O finančnej katastrofe z uplynulých dvoch rokov sa toho dá narozprávať veľa, ale skrátená verzia je vcelku prostá: politici v štýle reaganovskej ideológie demontovali regulácie nastavené programom New Deal, ktoré pol storočia bránili bankovým krízam a následky na seba nenechali dlho čakať.
„Vždy sme vedeli, že bezohľadné hájenie vlastných záujmov je zlé pre morálku," vyhlásil v roku 1937 Franklin Delano Roosevelt. „Teraz už vieme, že je zlé i pre ekonomiku. V minulom roku sme si toto ponaučenie pripomenuli opäť. Alebo snáď nie?"
Zmeny bezo zmien
Najviac udivujúcou vecou na súčasnej politickej scéne je miera, do akej sa nič nezmenilo.
Príkladom môžu byť diskusie o verejnej voľbe v zdravotníctve. Jej odporcovia- nielen republikáni, ale aj demokrati- neprišli do žiadnymi súdržnými argumentami proti.
Len nás zlovestne varujú, že ak by mali Američania k dispozícii verejnú voľbu, dali by jej prednosť pred súkromným poistením, ktoré sa pokladá z podstaty za zlú vec, nie za vec, ku ktorej by prirodzene malo prísť, ak bude vládny plán lepší než to, čo ponúkajú privátni poisťovatelia.
Je ťažké prinútiť chápať
Na iných frontoch je to podobné. Snaha o posilnenie bankových regulácií akoby strácala dych, pretože odporcovia reformy vyhlasujú, že prísnejšia regulácia by viedla k menšiemu počtu finančných inovácií, a takéto tvrdenie hovoria iba pár mesiacov potom, čo zázraky finančných inovácií priviedli náš finančný systém na pokraj kolapsu, ktorému sa podarilo zabrániť vďaka obrovským infúziám z peňazí daňových poplatníkov.
Prečo teda tieto myšlienky-zombie neuhynú? Sčasti sa na to dá odpovedať tak, že za nimi stoja obrovské peniaze. „Je ťažké prinútiť človeka, aby niečo pochopil," povedal Upton Sinclair, „keď jeho plat" a príspevky na predvolebnú kampaň „závisia na tom, aby to nepochopil."
Všetko od vlády je zlé
Časť viny však visí aj na prezidentovi Obamovi, ktorý počas demokratických primárok slávne vychvaľoval Reagana a až doposiaľ nevyužil svojho verejného vplyvu k tomu, aby sa proti fundamentalizmu typu „všetko od vlády je zlé" postavil.
Svojím spôsobom je paradoxné, pretože to, čo robilo Reagana v dobrom i v zlom tak efektívnym, bola skutočnosť, že sa snažil zmeniť nielen americkú daňovú sústavu, ale i myslenie.
Paul Krugman, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu