Francúzske prezidentské voľby
Čo robí tohtoročnú francúzsku prezidentskú kampaň takou zaujímavou? Takmer s určitosťou možno tvrdiť, že je spojená s vítaným odchodom Jacqua Chiraca z prezidentského paláca. Viditeľne znepokojujúcim zistením je ústup parížskej šľachetnosti, ktorá bola v minulosti exkluzívnym majetkom politikov.
V konvenčnom súboji o prezidentskú korunu sa mali proti sebe postaviť povedzme milovník poézie Dominique de Villepin, terajší predseda vlády, a profesorský Lionel Jospin, bývalý premiér zastupujúci ľavicový politický blok. Namiesto toho gaullisti stavili na povýšeneckého karieristu Nicolasa Sarkozyho a socialisti na ich populistickú kandidátku Ségolene Royalová.
Ako sa vyjadril istý pozorovateľ francúzskej politickej scény, Sarkozy je známy ako sociálny outsider, politicky je to však zasvätený veterán. Royalová je sociálne do problémov profesionálne zasvätená, no v politickom ringu znovuobjavila samu seba ako politicky nezasvätenú outsiderku. Ani jeden z nich sa nehlási k vernosti k hodnotám a nasledovaniu starého režimu.
Royalová často hovorí o autorite, rešpekte, zodpovednosti. Snaží sa vyhnúť chybe, ktorú urobil jej predchodca Lionel Jospin v roku 2002, keď sa príliš skoro v predvolebnej kampani posunul do stredu a umožnil ultranacionalistovi Jean-Marie Le Penovi postúpiť do druhého kola. Jej 100-bodový prezidentský pakt sa javí ako okrídlená zmes myšlienok zhromaždených z programu socialistickej strany. Začína sa fiškálnou prísnosťou, pokračuje rozsiahlymi inštitucionálnymi reformami, sledujúcimi politickú čitateľnosť, parlamentnú efektivitu a decentralizáciu moci. Jej pakt obsahuje aj zoznam skôr v rovine fantastických prianí, sľubujúcich zvýšenie miezd a dôchodkov, investícií do bývania, školstva, bezúročných pôžičiek až do 10 000 eur, podporu mladým ľuďom pri zakladaní podnikania, preferovanie zamestnávania žien do 25 rokov veku. Žiaľ, nehovorí, ako a z čoho by boli tieto projekty financované.
Sarkozy má skôr náklonnosť k americkému štýlu vedenia volebnej kampane smerom k reaganizácii s francúzskym akcentom. Na poli pracovného trhu chce uskutočniť finančné podnety pre ľudí ochotných pracovať viac hodín. Tým by sa skončil 35-hodinový limit, presadzovaný socialistickou administratívou. Zároveň podporuje ľudí pracujúcich v dôchodkovom veku. Vystupuje proti vysokým mzdám nereflektujúcim výkonnosť a ekvivalentné riziká. Pokiaľ ide o dane a výdavky, sľubuje vyňatie 5 percent populácie z platenia dane z dedičstva. Chce znížiť všeobecný daňový strop zo súčasných 60 percent na 50 percent. Hypotekárne úvery by boli odpočítateľnou položkou. Vo výdavkovej časti rozpočtu predpokladá nárast v položkách: výskum, vývoj a vzdelanie. V monetárnej politike sa angažuje najmä smerom k Európskej centrálnej banke, aby aktívnejšie využívala úrokové sadzby na stimulovanie ekonomického rastu.
Royalová obozretne zužitkovala priepasť, ktorá existuje medzi politikmi parížskych salónov a prozaickou predpojatosťou voličov v provinciách. Sarkozy oslovuje hlavne konzervatívne sily, aby presadzovali čo najširšie zapojenie Francúzska do súkolia globalizácie. V súčasnosti viac preferuje teóriu francúzskej prosperity z celosvetovej globalizácie.
Sarkozyho rétorika často vyvolávala zdesenie. Preto po prieskumoch verejnej mienky ju evidentne zjemnil. Škrty na daniach sú jedna vec. Niektorí jeho prívrženci očakávajú práve jeho známe presadzovanie voľného trhu či zníženie podpôr farmárom.
Čo sa týka Royalovej, jej hlavný sľub, podobne ako Sarkozyho, je zmena. Pred dvomi rokmi poukazovala Ségolene na odmietnutie ústavnej zmluvy, elite sľubovala postaviť bariéru globalizácii. Sarkozy, naopak, sľubuje jej využitie v prospech Francúzska.
"Ségo" aj "Sarko" skrátka predstavujú pre Francúzsko predovšetkým zmenu. Každý z nich však iným smerom.
Michal Rašo, ekonomicko-politicky analytik