Umieračik bez odozvy

Okresom Revúca nedávno znel umieračik. Zvukom sirén a rozozvučaním zvonov chceli mestá a obce severného Gemera upozorniť na svoju agóniu, ktorú samy nevedia zastaviť. Hlas osamelého volajúceho na púšti o úpadku a existenčnom ohrození sa však málokoho dotkol. Revúcky okres s veľkou pompou a nádejou pre obyvateľov zriadila v polovici deväťdesiatych rokov Mečiarova vláda. Teraz však tento banskobystrický mikroregión, dlho pričlenený k Rožňave a ku Košickému kraju, zápasí o sociálno-ekonomické prežitie a zdá sa, že nikoho to nezaujíma. Za posledné dva roky prišiel okrem úradu práce aj o všetky okresné inštitúcie. Najprv o okresný úrad, ktorého agenda bola pridelená Rimavskej Sobote. Neskôr o súd, prokuratúru a riaditeľstvo polície. A najnovšie aj o posádku v Jelšave, ktorá sa presúva do Rožňavy. Navyše sa uvažuje aj o zrušení revúckeho lesného závodu. Všetko sú to desiatky až stovky pracovných miest. V okrese je 28-percentná nezamestnanosť, od roku 1993 tu žiadny investor nevytvoril nové pracovné miesta a počet ekonomicky aktívnych obyvateľov klesol za dva a pol roka o takmer 1 800 osôb.
Klincom do rakvy bolo pre okres rozhodnutie ministerstva obrany zrušiť v Jelšave vojenskú posádku. Tamojšia samospráva ostala bez adekvátneho vysvetlenia a v údive z tohto kroku. Ak armáda, ktorá bola v upadajúcom meste jediným prvkom sociálnej, ekonomickej i bezpečnostnej stability odíde, Jelšavu to pochová. Miestni hovoria, že zanikne a stane sa z nej nanajvýš rómske geto. Rozhodnutie je pre Jelšavčanov nepochopiteľné i z ekonomického hľadiska, pretože štát nedávno investoval do modernizácie kasární takmer pol miliardy korún. Teraz ich umiestni inde, čo bude stáť ďalších okolo 200 miliónov, pričom šanca na využitie opustených objektov je v biednej Jelšave minimálna. Zrušenie posádky, ktoré je súčasťou reformy Ozbrojených síl SR, navyše zvýši nezamestnanosť asi o 4 percentá.
Revúcky okres to nie je len nedostatok investorov, pracovných príležitostí, vysoký podiel chudobných a nevzdelaných ľudí. Úpadok je všeobecný. V rozklade sú i prežívajúce komunity, rodinná výchova či vzdelávanie. Opúšťajú ho prevažne mladí, vzdelaní ľudia, ostávajú väčšinou starí a Rómovia, čo celkovo nepriaznivú demografickú štruktúru ešte zhoršuje. Región nemá pred sebou perspektívu, štát koncepciu rozvoja pre takéto najchudobnejšie miesta. Na dôvažok, úspešnosť získavania prostriedkov z eurofondov je v okrese minimálna. Obyvatelia sa cítia štátom ukrivdení a majú dojem, ako keby chcel severný Gemer vymazať z mapy a urobiť z neho čiernu dieru. Navyše i transformáciu verejnej správy vnímajú negatívne. Jej výkon je drahší a úrady sa vzdialili od občanov. Predstavitelia samospráv prijímajú svoj diel zodpovednosti za zúfalú situáciu, ktorá sa každým rokom zhoršuje, ale aj naliehavo žiadajú štát o zásah, lebo sami sú v koncoch. Otvorený list, ktorým o to požiadali ústavných činiteľov, členov vlády a ústredné inštitúcie, však ostal bez odozvy.