Skoro všetky štáty sveta sa stretli v New Yorku, aby preskúmali Zmluvu o nešírení jadrových zbraní (Non-Proliferation Treaty, NPT). Zmluva vznikla v 60. rokoch, keď jadrové zbrane vyvinulo päť krajín -- Spojené štáty, Sovietsky zväz, Británia, Francúzsko a Čína. India, Pakistan a Izrael k nej odmietli pristúpiť a po čase zostrojili svoje vlastné atómové bomby. Teraz padlo obvinenie na Severnú Kóreu a Irán, že porušujú svoje zmluvné záväzky a vyvíjajú jadrové zbrane.
Ak obídeme právne aspekty, existujú morálne dôvody na nešírenie jadrových zbraní? Je pokrytecké vo svete suverénnych štátov, keď niektoré krajiny majú atómové zbrane a upierajú ich iným?
Najlepšie by bolo, keby dnes nemal nikto bombu, keby ju nikto nikdy nevynašiel. História sa odvíja od krokov, ktoré sa urobili v minulosti. Predstavme si, že je rok 1939 a štáty sveta diskutujú o tom, či majú USA vynájsť bombu. Možno by chceli, aby ju mali všetci alebo nikto. Keby vedeli, že ju získa Hitlerove Nemecko, možno by schválili rozhodnutie Franklina Roosevelta vyvinúť ju skôr ako nacisti.
Vrátiť čas nie je možné. Aj keby sa všetky štáty dohodli na odzbrojení, niektoré by mohli podvádzať. Úspešnými podvodníkmi by boli najskôr nepriehľadné autoritárske štáty. Severná Kórea tvrdí, že vyvinula jadrové zbrane, aj keď zmluvu podpísala. Aj Líbya ňou bola zaviazaná, keď uskutočňovala svoj tajný nukleárny program.
Ak za podstatné črty mravnosti považujeme nestrannosť a pozornosť k dôsledkom, možno si predstaviť, že štáty sveta prijmú mravnosť nerovného vlastníctva jadrových zbraní, ak sa splnia určité podmienky. Napríklad, účel by mal byť obmedzený na sebaobranu. Štáty, ktoré vlastnia jadrové zbrane, by mali robiť zvláštne kroky na obmedzenie vyhliadky na ich použitie. Zbrane by sa mali využiť ako pomoc na zachovanie nezávislosti všetkých štátov, nie na imperiálne rozrastanie a ich arzenál by sa mal znižovať, ak to politické okolnosti dovolia. Dnešné NPT sa reflexii takých podmienok približuje.
Samozrejme, nespolieha sa výhradne na morálne argumenty, ale predovšetkým na vlastné záujmy a obozretnosť zúčastnených. Väčšina štátov dodržiava zmluvu s presvedčením, že keby získalo nukleárne zbrane viac krajín, utrpela by ich bezpečnosť. Zmluva im pomáha rozptýliť obavy z podvádzania susedov alebo zavádza inšpekcie Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. Dôveryhodnosť amerických bezpečnostných záruk, ktorú dali spojencom, je jedným z dôvodov, prečo sa bomba v priebehu dekády nerozšírila do 25 krajín, ako kedysi predpokladal prezident John F. Kennedy.
Nešírenie nie je pokrytecké, ak sa zakladá na nestrannom a realistickom uvážení rizík. Ak sa tieto riziká rozhodne na seba vziať štát ako Severná Kórea alebo Irán, malo by ísť iba o ich voľbu?
Možno, keby riziká niesli výhradne ich obyvatelia, čo neplatí. Tretie strany majú právo odmietnuť riziká, ktoré by to na ne uvalilo. História šírenia jadrových zbraní dokazuje, že vzniknú často politické reťazové reakcie -- zoberme si Čínu, Indiu a Pakistan -- a existujú reálne obavy, že Severná Kórea a Irán by také reakcie mohli vyvolať v severovýchodnej Ázii a na Strednom východe.
Niektorí ľudia tvrdia, že šírenie atómových zbraní riziká v skutočnosti znížia. Nazvime to "dikobrazia teória". V takomto pichľavom svete by si žiadna krajina nedovolila agresivitu. To predpokladá dokonalú racionalitu. V skutočnom svete vznikajú nezhody, takže šírenie zbraní znamená väčšie riziko nechceného použitia, slabšiu schopnosť vyrovnať sa s nukleárnou krízou a ťažšie zavádzanie kontrol a obmedzovanie úlohy jadrových zbraní vo svetovej politike.
Čím viac štátov vlastní jadrové zbrane, tým je pravdepodobnejšie, že k nim získajú prístup teroristi. Medzinárodní teroristi väčšinou nemajú "spiatočnú adresu", ktorá by umožňovala uplatniť vzájomné odstrašovanie, ale Severná Kórea ani Irán nemajú morálne právo toto riziko na ostatných uvaliť.
Tri štáty Európskej únie -- Británia, Francúzsko a Nemecko -- sa pokúšajú presvedčiť Irán, aby sa vzdal svojho programu obohacovania jadrového paliva, ktorý by mu dal materiál na zostavenie bomby po rýchlom odstúpení od zmluvy. Irán si nárokuje právo na obohacovanie podľa článku 4 Zmluvy o nešírení jadrových zbraní. Tento článok treba vnímať vo svetle ostatných článkov a historického klamania Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu zo strany Iránu. Vo východnej Ázii od zmluvy odstúpila Severná Kórea po tom, čo ju využila na maskovanie svojho zbrojného programu. A Čína, Amerika, Japonsko, Rusko a Južná Kórea sa snažia režim Kim Čong-ila prinútiť na zmenu kurzu.
Snaha týchto štátov použiť nátlak na to, aby Irán a Severnú Kóreu odradili od uvalenia nových rizík na celý svet, sa javí ako patričná. Jadrové štáty musia tiež dbať na morálne podmienky, ktoré predstavujú základ dohody. Povinnosť obmedzovať jadrový arzenál, ktorá je v článku 6, si nemožno vyložiť ako požiadavku okamžitého odzbrojenia, ak by tento krok nezvýšil stabilitu. Také podmienky na svete, kde nedemokratické štáty podvádzajú vo veci legálnych záväzkov, ešte nenastali. Štáty, ktoré vlastnia atómové zbrane, by však mali pokračovať v obmedzovaní úlohy týchto zbraní a zdržať sa nových programov, ktoré naznačujú možnosť ich spolužitia.
Vzhľadom na nebezpečenstvo, ktorého vyššie riziká hrozia všetkým, existujú značné morálne dôvody pre politiku zastavenia ďalšieho šírenia atómových zbraní. Nie na vyhlasovanie, že Irán alebo Severná Kórea majú právo robiť, čo sa im zapáči, pretože ide o suverénne štáty. Dôležité je nezabúdať na to, že povinnosti nešírenia zaväzujú aj jadrové štáty.
Joseph S. Nye je bývalý námestník ministra obrany USA. Prednáša na Harvardovej univerzite, je autorom knihy Soft Power: The Means to Success in World Politics (Mäkká moc: Prostriedok na dosiahnutie úspechu vo svetovej politike.)
Copyright: Project Syndicate 2005
www.project-syndicate.org