Od roku 2002 sme si privykli, že ministerstvo financií bolo ťahúňom reformných zmien, strážcom verejných financií a malo rozhodujúci vplyv na hospodársku politiku vlády. Štátu a jeho občanom to prinášalo osoh, dnešný hospodársky vývoj a rast životnej úrovne sú dôkazom. Po zmene vlády v roku 2006 vznikli pochybnosti, či sa vývoj nezmení. Vláda Roberta Fica sa prihlásila k euru, čo potvrdilo silnú pozíciu ministerstva financií. Časy sa však menia, rezort financií sa v priebehu tohto roka zmenil na štandardné ministerstvo, možno až na prívesok vlády.
Nejde iba o vážny ústupok pri financovaní výstavby ciest formou súkromného partnerstva. Začínajú sa objavovať dôsledky dlhodobejšieho postupného cúvania pred politickými zadaniami. Kto si pozorne prečíta Správu o makroekonomickom vývoji a vývoji verejných financií za tri štvrťroky 2007 a predikcii vývoja do konca roka, ktorú vláda schválila na začiatku novembra, nezapochybuje. Namiesto naoko mimoriadne priaznivého plnenia tohtoročného štátneho rozpočtu opak je pravdou. Napínanie príjmov a ich naťahovanie na mieru politicky predpísaných výdavkov sa prejavuje nebývalým pnutím. Ministerstvo už nemôže počítať s dodatočnými daňovými príjmami, ako to bolo v rokoch 2004 či 2005, lebo ich vlani naprojektovalo príliš odvážne. Napriek strmému hospodárskemu rastu a zvyšovaniu spotreby napríklad už druhý raz muselo upraviť odhad výberu DPH smerom nadol, celkovo takmer o tri miliardy korún. Preto nie div, že "nevidí priestor na zvýšenie výdavkov štátneho rozpočtu o povolené jedno percento v zmysle zákona o štátnom rozpočte na rok 2007". Hlavu v smútku má aj z politicky rozohraných investičných stimulov odpúšťajúcich platenie daní, lebo to má priamy negatívny dosah na plnenie príjmov dane z príjmov právnických osôb.
Ministerstvo financií začína opatrne protestovať proti spôsobu hospodárskej politiky vlády. Nie sa čo čudovať, veď nepomáhajú ani posvätné konvergenčné kritériá na prijatie eura. Rozhadzovanie peňazí cez tučné dotácie poľnohospodárom, vianočné darčeky zo spoločného dôchodcom či investičné stimuly spriazneným firmám sa museli prejaviť. Kráľ nemôže večne chodiť nahý, raz mu na to prídu. Otázka je, čo s tým robiť.
V parlamente je návrh rozpočtu verejnej správy na roky 2008 až 2010. Neprináša nič nové, iba konzervuje súčasné postoje vlády. Hoci sa ministerstvo ako tvorca materiálu hlási k zdravej hospodárskej politike, čísla na strane výdavkov svedčia o opaku. Ministerstvo sa sem-tam ohradzuje, napríklad proti mrhaniu investičnými stimulmi, jeho postoj je však platonický. Nemá silu zmeniť zadanie svojho vládneho šéfa, a tým mu vlastne vyjadruje nadiktovanú podporu. Cúva, hľadá peniaze, kde sa dá. Neprotestuje proti odborne nezmyselnému búraniu zreformovanej dôchodkovej schémy, hoci si musí uvedomiť, že dodatočné peniaze na strane príjmov verejného sektora budú draho preplatené v budúcnosti. Alebo iniciatívne mení limitovanie tvorby opravných položiek k pohľadávkam a obmedzenie tvorby daňovo uznaných technických rezerv v poisťovniach, hoci štátny rozpočet bude mať z toho úžitok len nasledujúce dva roky, potom stratu.
Časy silného ministerstva financií sú za nami, teraz máme silného predsedu vlády. Ak chcete vedieť, ako sa bude Slovensko ďalej vyvíjať, musíte sa obrátiť priamo na neho.
Jozef Mikuš, poslanec NR SR (SDKÚ-DS)