Ako zabrániť nadmernej špekulácii

Pred desiatimi rokmi napísal Paul Krugman, laureát Nobelovej ceny za ekonómiu (2008), útlu knihu nazvanú Návrat ekonómie depresie. Veľmi rýchlo sa na ňu zabudlo.
Východoázijská finančná kríza (1997 -- 1998) bola síce silná, ale krátka a rýchlo odznela -- len čo si MMF uvedomil, že problémom nie sú neschopné vlády -- a minister financií Robert Rubin pripravil výsadok newyorských bánk do juhokórejskej ekonomiky. Spľasnutie internetovej bubliny krátko potom, v rokoch 2000 -- 2001, neprinieslo depresiu, ale iba taký mierny pokles rastu, že sotva opodstatňoval označenie pojmom "recesia".
Teraz sa Krugman vrátil s upravenou a rozšírenou verziou svojej knihy a načasovanie je, bohužiaľ, dokonalé. Dnes totiž v porovnaní s rokom 1998 existujú oveľa lepšie dôvody na premýšľanie v pojmoch "ekonomika depresie". Kniha nám však nehovorí, čo má "ekonomika depresie" nahradzovať. Takže mi dovoľte, aby som sa pokúsil vymedziť ekonómiu mimo obdobia depresie:
Krátkodobá hospodárska politika by sa mala ponechať v rukách centrálnej banky, pričom legislatíva a exekutíva by sa mali zameriavať na dlhodobé hľadisko a do medziročných výkyvov zamestnanosti a cien nestrkať nos;
Najvyššou prioritou centrálnych bánk by malo byť zachovanie si hodnovernosti strážcov cenovej stability a až potom obracať svoju pozornosť na udržiavanie ekonomiky blízko plnej zamestnanosti, čo by sa malo dosahovať ovplyvňovaním cien aktív -- smerom hore, keď hrozí rast nezamestnanosti, a smerom dole, keď je na obzore inflačná špirála;
Centrálne banky by mali ovplyvňovať ceny aktív prostredníctvom bežných operácií na otvorenom trhu -- nákupom a predajom krátkodobých vládnych cenných papierov za peniaze, čím menia "bezpečnú" úrokovú mieru a cenu dlhodobejších aktív;
Centrálna banka by síce mala byť pripravená zabrániť masovým výberom vkladov, ale mala by nechať finančný sektor, aby sa riadil miernou regulačnou rukou. Nepovažovať sa za "garde", ale skôr za príležitostného šoféra pre prípady špekulatívnych excesov.
Takáto je doktrína, o ktorej Krugman tvrdí, že v našej epoche je už nedostatočná. A má na to veľmi dobrý dôvod. Takmer všetky tieto zásady, predovšetkým teraz, sa častejšie porušujú, než sa dodržiavajú.
Krátkodobú hospodársku politiku nemožno dnes ponechávať iba na samotné centrálne banky. Už len preto, že jej bilancia nie je dostatočne veľká. Centrálna banka v súčasnosti potrebuje pomoc od tej časti vlády, ktorá vyberá dane a požičiava peniaze.
Najvyššou prioritou centrálnych bánk už navyše nemôže byť záchrana hodnovernosti ako strážcu cenovej stability, ale skôr ako strážcu stability a dobrej kondície finančnej sústavy. Vo chvíli, keď tento cieľ bude dosiahnutý, centrálne banky sa môžu obrátiť smerom k udržiavaniu ekonomiky blízko k plnej zamestnanosti.
Jeden princíp zostáva v platnosti: centrálne banky by sa mali snažiť držať ekonomiku blízko k plnej zamestnanosti tak, že budú tlačiť ceny aktív hore, ak jestvuje nebezpečenstvo rastu nezamestnanosti. Dnes však centrálne banky ovplyvňujú ceny aktív pomocou veľkého počtu pák a postupov mimo sféry konvenčných operácií na otvorenom trhu -- snažia sa pôsobiť nielen na priebežný diskont, ale aj na diskonty viazané na riziko, bežnú fluktuáciu a informácie.
Neuznáva sa už ani to, že tieto kroky budú dostačujúce. Je potrebný aj fiškálny stimul. Ekonomika mimo depresie sa fiškálnej politike vyhýba, lebo nástroje centrálnych bánk sú dostatočne silné a rozhodujú efektívnejšie a technokratickejšie než zákonodarné zbory. No v podmienkach, ktoré prevládajú dnes, si túto perspektívu nemôžeme dovoliť.
Napokon, centrálne banky sú stále pripravené zasiahnuť, aby zabránili masovým výberom vkladov z bánk. Úvahu v prospech miernej regulácie finančného sektora v súčasnosti obhajuje málokto. Konsenzuálnym názorom je skôr pohľad Williama McChesneya Martina, predsedu Fedu v rokoch 1951 --1970: dobrá centrálna banka zabraňuje nadmernej špekulácii tak, že "odnesie nádobu s bowle skôr, než sa večierok rozbehne naplno".