Bohatý svet už tridsať rokov hovorí o znižovaní svojej závislosti od ropy z dovozu. Napriek úzkostlivej rétorike sa však problém dodávok ropy naďalej zhoršuje a energetická bezpečnosť je komplikovanejšia. Bez ohľadu na opakované výzvy politikov po energetickej nezávislosti napríklad Spojené štáty za posledných 30 rokov svoju závislosť od importovanej ropy zdvojnásobili a ropa z dovozu tak v súčasnosti pokrýva takmer dve tretiny ich ropných potrieb.
Embargo je zlý nástroj
Vyhrážanie sa zastavením dodávok ropy s cieľom zmeniť zahraničnú politiku krajiny majú za sebou dlhú históriu - najmä v prípade krajín Stredného východu. Arabskí členovia OPEC-u vyzývali na embargo už počas vojny v roku 1967, avšak s malým účinkom, lebo USA boli v tom čase do veľkej miery sebestačné.
Avšak počas jomkippurskej vojny v roku 1973 malo arabské embargo väčší účinok - aj vzhľadom na rastúci dopyt USA po dovoze ropy. Embargo zvýšilo ceny a odštartovalo obdobie inflácie a stagnácie v celom svete. Takisto dokázalo, že ropa je zameniteľnou komoditou. Hoci bolo embargo namierené proti USA a Holandsku, trhové sily presúvali ropu medzi spotrebiteľmi a vinou nedostatočných dodávok a tým istým cenovým šokom boli postihnuté v dlhšom časovom horizonte všetky spotrebiteľské krajiny. Ropné embargo sa ukázalo ako ťažkopádny nástroj, ktorý okrem cieľových krajín poškodzuje mnohé ďalšie.
Prvky energetickej bezpečnosti
Od čias šokov z cien ropy má energetická bezpečnosť štyri zložky. Vlády liberalizáciou cien ropy umožnili trhom, aby motivovali k úsporám a novej ponuke. Vlády takisto zaviedli umiernené dotácie a regulácie, aby podporili úspory a obnoviteľné zdroje energie. Niektoré vlády začali uskladňovať ropu v strategických ropných zásobách, ktoré by bolo možné počas krízy krátkodobo využiť. Bohaté krajiny pomohli vytvoreniu Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) so sídlom v Paríži, ktorá koordinuje politiky spotrebiteľských štátov (vrátane strategických zásob).
Takéto politiky majú svoj zmysel. Nepostačovali by však, keby sa svet musel vyrovnať s dlhodobejším prerušením dodávok. Svet má síce dosť ropy, ale dve tretiny jej zásob sa nachádzajú v politicky nestabilnom regióne Perzského zálivu.
USA dovážajú z Perzského zálivu len malú časť svojej spotreby. Ich najväčším dodávateľom je stabilný sused, Kanada. Ponaučenie z roku 1973 však hovorí, že prerušenie dodávok ropy z Perzského zálivu by zvýšilo jej cenu a poškodilo bohaté aj chudobné ekonomiky bez ohľadu na to, aké bezpečné môžu byť ich vlastné zdroje.
Čína tankuje doplna
Navyše sa v posledných niekoľkých rokoch objavili nové dimenzie problému energetickej bezpečnosti. Jednou z nich je obrovský vzrast dopytu po energiách zo strany rýchlo rastúcich ázijských ekonomík, najmä Číny.
Čína je podľa všetkého presvedčená, že si dovoz energie dokáže zaistiť uzatváraním ropných kontraktov aj s takými štátmi, ako je Sudán. Avšak kým tento krátkozraký merkantilistický prístup spôsobuje zahraničnopolitické problémy pri témach typu Dárfúru, v čase prerušenia dodávok Čínu fakticky neuchráni. Bolo by oveľa lepšie priviesť Čínu (a Indiu) do IEA a podporiť normálnu účasť Číny na svetových trhoch.
Ďalšou novou dimenziou problematiky energetickej bezpečnosti je spôsob, akým vysoké ceny a zvýšené rezervy presúvajú moc na krajiny produkujúce energie. Štátne spoločnosti dnes ovládajú oveľa väčšie zásoby ropy a plynu ako tradičné súkromné energetické spoločnosti, v minulosti známe ako "sedem sestier". Mnohé z týchto štátnych spoločností nereagujú iba na trhové sily, ale využívajú svoju novoobjavenú cenovú moc na politické ciele.
Napokon otázku energetickej bezpečnosti komplikuje aj problém globálnej zmeny podnebia. S rastúcou závažnosťou vedeckých poznatkov je zmena klímy v súčasnosti zásadnou politickou témou na celosvetovej aj národnej úrovni.
Energetika a klimatické zmeny
Stúpajúce hladiny morí, suchá v Afrike a čoraz nepokojnejšie búrky predstavujú nový typ ohrozenia, ktorý treba brať vážne. Opatrenia v oblasti energetickej bezpečnosti teda musia viac zohľadňovať stranu dopytu ako stranu ponuky.
Opatrenia, ktoré uprednostňujú niektorí zákonodarcovia, napríklad skvapalňovanie uhlia, rozširujú bezpečné zásoby, ale súčasne znamenajú vyššie emisie oxidu uhličitého ako ropa z dovozu. Mali by sme sa im vyhýbať, pokiaľ nebudú zdokonalené technológie čistého uhlia alebo zachytávania uhlíka.
Na druhej strane, znižovanie dopytu cestou zdokonaľovania energetickej efektívnosti a úsporných opatrení je prospešné nielen pre bezpečnosť dodávok, ale aj pre svetové podnebie.
Nebude však stačiť, keď svoju energetickú efektivitu zlepšia USA a krajiny EÚ, ak tak neurobia aj ostatné krajiny. Čína aj India si môžu zaistiť bezpečnosť dodávok využívaním svojich rozsiahlych uhoľných zásob, ale ak nebudú disponovať dokonalejšou uhoľnou technológiou, záťaž, ktorú uvalia na atmosféru, bude obrovská.
V tomto roku Čína prekoná americké emisie skleníkových plynov. Takmer každý týždeň dokončí dve nové uhoľné elektrárne. V takomto svete už nemožno energetickú bezpečnosť charakterizovať ako vyššiu energetickú nezávislosť. Skôr musíme hľadať spôsoby, ako sa vyrovnať so vzájomnou energetickou závislosťou.
Joseph S. Nye, Harvardova univerzita, USA
Copyright: Project Syndicate, 2007.
www.project-syndicate.org