Nikto nikdy nevie, aké čudesné kúsky postvárajú nielen vrtochy počasia na území Vysokých Tatier. Z leta môže byť na krátky čas zima, z lesov a polomov zhorenisko, z nádhernej scenérie v horstve len pahýle stromov a holé stráne. Po známom tresku -- blesku pohľady z podhoria na veľhory zďaleka nezodpovedajú fotografiám pred pustošením a priamo na mieste činu aj po piatich rokoch je pohľad stále deprimujúci. Vietor odfúkol známe fotografie do dejín. Čo však príroda zničila, to aj napraví. Dokáže divy ako Aladinova čarovná lampa, ale keď ju začne človek regulovať, beda im, lebo príroda i lampa začnú trucovať a bude, ako nebolo (ani v Tisíc a jednej noci).
V roku 2005 zanechalo pustošenie obraz, aký sa tu naposledy v podobnom rozsahu vyskytol v začiatkoch 20. storočia. Nie som historik Tatier, ani lesný inžinier či ochranár, ale pokiaľ som správne pochopil resumé z krízového obdobia, niektoré učené hlavy zvestovali, že netreba znova sadiť smreky, lebo korenia v slabom podloží a stačí aj slabšia smršť, aby ich vyvrátila. Zabúda sa, že smreky rýchlo rastú. Na dvore v tatranskom podhorí som vysadil 30 cm vysoký smrek, ktorý za desať rokov prerástol dom so zvýšenou strechou. V našom najvyššom horstve keby boli frontálne vysadili v celom zničenom pásme smreky, dnes by sme sa pozerali zdola na zalesnený tatranský plenér, no a popri nich sa mohli sadiť aj stromy s pevnejším ukotvením. Zazelenalo by sa skôr, ako je to plánované, blahodarné účinky smrekov by sa recyklovali a Tatry nestrácali charakter klimatických kúpeľov. Tie staré biotopy majú viac rozumu ako "pilní" domáci hospodári, väčšinou to však ani domáci neboli. Zvolávali sa múdre hlavy na rokovania zo všetkých úrovní vedy a politiky, lebo tak to zodpovedá byrokratickej podstate nášho poštátneného bytia.
Na všetky čudesá však nestačí ani príroda s čarovnou lampou či bez nej.
Po rokoch naťahovania sa o Štrbské Pleso najvyšší súd ho priklepol Štrbe. Podobne ako v prípade odstraňovania následkov víchrice, laikovi sa prevracajú oči pri pohľade na atomizované Vysoké Tatry. Po roku 1947 siahalo toto územie od Podbanského až po Javorinu, boli to Vysoké Tatry, ako ich stvorila príroda, jeden prirodzený celok, jedna správa. Teraz, po rokoch na súdoch, Podbanské spravuje Pribylina. Ždiar a Javorina spadajú pod okres Kežmarok. Turistovi je absolútne jedno, ktorý úrad čo zúraduje, na mape nehľadá odbor dopravy, ale výletnú trasu. Atomizované Tatry neslúžia návštevníkom, ale záujmom vplyvných veličín.
Čo s tým? Kým nebude inak, obec Štrba má to, čo vysúdila a Vysoké Tatry ako mesto skúsia svoj okyptený územný status obnoviť ďalšími právnymi úkonmi, ak ešte nejaké sú. Otázka je o inom, prečo sa územie rozlohou najväčšieho slovenského mesta množí delením a prečo sa celistvosť územia nezachovala pomocou takého istého zákona, ktorý ustanovil dnešné územné usporiadanie krajiny? Vysoké Tatry sú jedinečné a malo by to byť vyjadrené aj ich územnou celistvosťou od Podbanského až po Javorinu, resp. Podspády.
Ostrý štart, a boj ako o život, starostu Štrby, v kroji či v civile, bol pre znalcov pomerov pochopiteľný. Nikto ešte nezabudol na podnikanie a partnerstvo s Jozefom Majským v aréne privatizácie a na nehnuteľný (lukratívny po)zostatok z tohto spojenectva aj priamo na Štrbskom Plese. Na zachovanie majetku a úžitku z neho nie je však potrebné aj úradne spravovať túto lokalitu, o ktorú sa boje neskončili. Urbári a vlastníci by neprišli o svoje ani v područí mesta Vysoké Tatry, iba obec Štrba o dodatkové dane a vplyv na ďalší rozvoj Plesa. Keď sa však uzná, že prioritou nie je jedna lokalita a lokálne záujmy, ale jedinečný územný celok, rozum káže, že by ho aj spravovať mal jediný správca. Ďalšie dôvody by sa našli v otvorených hlavách, ktoré nelimitujú interesy obce Štrba. Nič proti nim, ale ani proti štrnástim mestským častiam mesta, na ktoré ešte žiaden súd kradmou rukou nesiahol, ba ani referendum obyvateľov Tatranskej Lomnice o jej odlúčení zo zväzku mesta. A čo potom, keď si zapýta Gerlachov Polianku, Spišská Belá Kotlinu a nedajbože aj Poľsko Podspády? Kde sa to zastaví a čomu to prospeje?
Mesto Vysoké Tatry dnes majú podobu Spiša. Naposledy uskutočneným územnosprávnym členením pripadla jej dominanta Spišský hrad pod správu šarišskej Levoče, v širšom kontexte (šarišského) Prešovského samosprávneho kraja a Spišské podhradie spravuje (abovský) Košický kraj. Takýchto absurdít je viac, ale teraz hovoríme o Vysokých Tatrách. Stačí zákon a bolo by znova tak ako v roku 1947. Aj bez rekonštrukcie krajov (podľa ekonomicky nesporne úspornejšej verzie tri kraje plus Bratislava), zmena dnešného stavu na plus Tatry (s privilegovaným statusom a právomocami župy) by sa mohla udiať "krátkym" procesom, stačila by na to vôľa dvoch tretín zákonodarcov. A Ján Mokoš by sa už ani nemusel unúvať za spravodlivosťou k európskemu súdnemu dvoru.
Tibor Ferko, publicista