Nikto nespochybňuje užitočnosť "nízkych" financií: možnosť používať šeky, bankovky a kreditné karty namiesto nutnosti voziť so sebou truhlice so striebrom, váhy a činidlá na skúšku pravosti a ozbrojených strážcov, ktorí by toto striebro chránili - plus ďalších strážcov strážiacich prvých strážcov. To všetko má očividné výhody, rovnako ako možnosť, aby si domácnosti požičiavali od iných a požičiavali iným, a nemuseli tak každý deň, týždeň, mesiac alebo rok vyrovnávať príjmy a výdavky.
Na čo sú však "vysoké" financie?
Konvenčné vysvetlenie ekonómov znie, že vysoké financie nám zaisťujú tri typy služieb. Po prvé umožňujú mnohým sporiteľom spájať bohatstvo s cieľom financovania veľkých podnikov, ktoré môžu vďaka svojej veľkosti dosahovať efektivitu primeranú kapitálovo intenzívnemu modernému priemyslu. Po druhé, vysoké financie predstavujú arénu, ktorá obmedzuje najhoršie formy zneužívania právomocí manažérmi veľkých korporácií. Akcionárska demokracia síce nefunguje, ale strach manažérov, že budú pri výraznom poklese ceny akcií vytiahnutí za uši z firmy, je užitočným brzdiacim mechanizmom.
A napokon umožňujú diverzifikáciu portfólia, takže individuálne investori sa môžu snažiť o vysoké očakávané výnosy bez toho, aby boli nútení podstupovať veľké idiosynkratické riziká bankrotu a chudoby.
Tieto výhody vysokých financií však platia v ideálnom svete ekonómov - teda vo svete racionálnych pragmatických aktérov, ktorí sú zdatnými kalkulátormi očakávaného prínosu za neistých podmienok, majstrovsky ovládajú dynamické programovanie a stochastické výpočty sú pre nich denným chlebíkom. V takomto svete však nežijeme.
Ekonómovia trávia život snahou rozvíjať teórie, ktoré vysvetľujú, aké prapodivné podoby by na seba mohla vziať realita, keby sme žili v ideálnom svete. Pretože v ňom však nežijeme, majú ich teoretické výklady pochybnú užitočnosť. Je to ako opisovať, ako by sa dala upiecť skvelá svadobná torta iba z medu, jedlej sódy a surového baklažánu.
Ak budeme brať svet taký, aký skutočne je, čoskoro uvidíme, že vysoké financie plnia dve ďalšie úlohy, ktoré prehlbujú náš kolektívny hospodársky blahobyt. Podnecujú nás na sporenie, akumuláciu a investovanie, pretože nám i v mimoriadnych časoch sľubujú bezpečné a likvidné investície. A tiež nás podnecujú na sporenie a investície ako predpoklad uspokojenia našej lásky k hazardu ako jej vedľajšieho produktu.
Je faktom, že sporíme a akumulujeme oveľa radšej a oveľa viac, ak máme pocit, že naše ušetrené a akumulované zdroje sú ľahko poruke. Tiež je faktom, že keď naše bohatstvo investujeme - do duševného vlastníctva firmy Pfizer, do tovární v Šen-čene, do celosvetových distribučných sietí alebo do nákupných centier v Atlante - potom ich poruke nemáme. Dosiahneme len to, že naše investované bohatstvo bude komukoľvek z nás pripadať likvidné, aj to len za predpokladu, že nenastane všeobecný posun v našej kolektívnej túžbe po likvidite.
A tiež je faktom, že sporíme a akumulujeme radšej, ak naše rozhodnutia získavajú pozitívnu aj negatívnu spätnú väzbu, a to v časovom rámci umožňujúcom veriť, že nabudúce môžeme zmeniť stratégiu a dosiahnuť lepšie výsledky.
Investori, ktorí sa domnievajú, že ich bohatstvo je bezpečne likvidné a že pridávajú sami sebe hodnotu, keď nakupujú a predávajú, sa, samozrejme, klamú. Naše finančné bohatstvo nie je v prípade krízy likvidné. A keď nakupujeme a predávame, neobohacujeme sami seba, ale špecialistov a tých, ktorí formujú trh.
Z týchto klamstiev však máme prospech. Z psychologického hľadiska sme prirodzene netrpezliví, takže je pre nás dobre, keď veríme, že naše bohatstvo je bezpečné a zaistené, a že ho môžeme zvyšovať prostredníctvom úspešných investícií, pretože vďaka tomuto omylu sa správame menej netrpezlivo. Kolektívne potom táto lož zvyšuje naše úspory, a tým aj našu kapitálovú zásobu, ktorá zvyšuje všetky naše mzdy a platy.
Pred 73 rokmi premýšľal John Maynard Keynes o reforme a regulácii finančných trhov z perspektívy prvých troch účelov a zistil, že sa prikláňa k tomu, aby "nákup určitej investície bol trvalý a nerozlučný podobne ako manželstvo..." Vzápätí však svoj argument zmiernil - skutočnosť, že si "každý jednotlivý investor nahovára, že jeho záväzok je likvidný (hoci to o všetkých investoroch súčasne platiť nemôže), mu upokojuje nervy a výrazne zvyšuje jeho ochotu riskovať..."
Pre Keynesa je navyše "hra na profesionálne investície neznesiteľne nudná a prehnane náročná pre každého, kto je úplne zbavený inštinktu riskovať, kým ten, kto ho má, musí za tento sklon zaplatiť patričnú daň..."
Práve z týchto dôvodov pôsobíme už generáciu alebo dve rozpačitým dojmom, kedykoľvek premýšľame o reforme nášho systému finančnej regulácie. A práve preto zostávame napriek ťažkej finančnej kríze rozpačití aj dnes.
Š Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
J. Bradford DeLong je profesorom ekonómie na Kalifornskej univerzite v Berkeley.