Ako naštartovať zamestnanosť

Nezamestnanosť v súčasnosti mieri nahor ako raketa, pretože podniky, ktoré by za bežných okolností expandovali a priberali ľudí, tak nerobia, a podniky, ktoré by zoštíhľovali a zbavovali sa pracovníkov, tak robia veľmi rýchlo. Podniky, ktoré by mali expandovať a robiť nábor, tak nemôžu postupovať preto, že pokles celkovej úrovne cien finančných akcií im znemožňuje si požičať peniaze alebo predať dlhopisy za výhodných podmienok.

Centrálne banky by mali zareagovať nákupom štátnych dlhopisov za peniaze v množstve potrebnom na čo najväčšie zvýšenie ich cien. Drahé štátne dlhopisy presunú dopyt k hypotékovým a podnikovým dlhopisom, čo bude zase zvyšovať ich ceny. Keď centrálne banky vytlačia ceny štátnych dlhopisov ako najvyššie bude možné, mali by v nákupoch štátnych dlhopisov za peniaze pokračovať, s nádejou, že bohatí ľudia budú míňať viac a že to priamo presunie ľudí z nezamestnanosti do práce.

Okrem toho musia vlády hospodáriť s nesmierne rozsiahlymi schodkami. Výdavky - či už počas druhej svetovej vojny zo strany vlády USA, po Reaganových daňových škrtoch v roku 1981, počas 90. rokov zásluhou Silicon Valley alebo na začiatku 21. storočia tými, čo si kúpili dom na americkom juhu alebo na pobreží - posilňujú zamestnanosť a znižujú nezamestnanosť. A vládne výdavky sú rovnako dobré ako všetky ostatné.

Napokon by vlády mali podniknúť dodatočné opatrenia na povzbudenie cien finančných akcií a firmám, ktoré by sa mali rozširovať a získavať ľudí, a tak uľahčiť získavanie financií za podmienok, ktoré im umožnia expandovať a priberať zamestnancov.

Práve tento bod nás privádza k plánu amerického ministra financií Timothyho Geithnera vziať asi 465 miliárd dolárov zo štátnych peňazí, spojiť ich s 35 miliardami zo súkromného sektora a použiť ich na nákup rizikových finančných aktív. Ministerstvo USA žiada súkromný sektor, aby do tohto fondu v celkovej hodnote 500 miliárd dolárov vložil 35 miliárd, aby manažéri fondu aspoň sčasti "išli s kožou na trh“ a nepúšťali sa s peniazmi daňových poplatníkov do premršteného rizika.

Investori zo súkromného sektora by mali byť viac ako ochotní týmito 35 miliardami dolárov prispieť, lebo môžu očakávať, že až ceny finančných akcií zmenšia rozdiel medzi súčasnou a bežnou hodnotou, zarobia majetok. Pokiaľ sa fondu bude počas budúcich piatich rokov dariť - zabezpečí výnosy vo výške 9 percent za rok - súkromní investori získajú trhovú mieru výnosnosti pri veľmi riskantných investíciách a ekvivalent "ročného poplatku za správu“ vo výške 2 percent spravovaných akcií.

Ak sa nebude portfóliu až tak veľmi dariť - zarobí 4 percentá za rok - manažéri stále dostanú slušný, hoci nižší ako trhový zisk vo výške 10 percent zo svojho kapitálu. A ak uspeje portfólio mizerne - stratí 1 percento ročne - prídu približne o 70 percent svojej investície. To je príťažlivá príležitosť. Až čas ukáže, či finančníci, ktorí do tohto programu investujú a budú ho spravovať, budú aj ziskoví. Pokiaľ áno, zarobia americkej vláde ešte viac. A 2 percentá spravovaných aktív predstavujú ročný poplatok, ktorý sú mnohí investori ochotní platiť súkromným hedgeovým fondom - navyše s mimoriadnym poplatkom vo výške 20 percent z ročných ziskov, ktorý ministerstvo neoplatí.

Skutočnosť, že Geithnerov plán bude pravdepodobne pre americkú vládu ziskový, je však vedľajší. Cieľom je zníženie nezamestnanosti. Nástup dodatočných 500 miliárd dolárov na strane dopytu po rizikových akciách zníži množstvo rizikových akcií, ktoré budú musieť vlastniť ostatní súkromní investori. A nečakaný vznik piatich až desiatich vládou financovaných fondov, ktoré sa verejne usilujú získať akcie, odovzdá trhom informácie o tom, ako modely používajú ostatní v snahe určiť v tomto prostredí hodnotu akcií.

Toto odovzdávanie informácií zníži riziko - čiastočne. Pokiaľ sa akcie považujú za menej rizikové, ich ceny rastú. A keď je menej akcií, ktoré možno zohnať, ich ceny rastú tiež. Pri vyšších cenách finančných akcií budú firmy, ktoré by sa mali rozširovať a prijímať zamestnancov, schopné získať peniaze za výhodnejších podmienok.

Problém spočíva v tom, že Geithnerov plán sa zdá príliš malý - niekde medzi osminou a polovicou potreby. Hoci americká vláda robí aj ďalšie kroky - fiškálne stimuly, kvantitatívne uvoľňovanie a ďalšie spôsoby využitia záchranných finančných prostriedkov - nerobí všetko, čo by mala.

Domnievam sa, že dôvod, prečo americká vláda nerobí všetko, čo by mala, možno zhrnúť tromi slovami: senátor George Voinovich, ktorý je 60. hlasom v Senáte - hlasom potrebným na ukončenie debaty a schválenie návrhu zákona. Aby dokázala niečo, čo vyžaduje legislatívnu činnosť, Obamova vláda potrebuje Voinovicha a ďalších 59 senátorov, ktorí ju zvyčajne podporujú. Vládni taktici si zrejme myslia, že nie sú na rovnakej lodi, najmä po nedávnom škandále s doménami v AIG, kým Geithnerov plán sa opiera o právomoc, ktorú už vláda má. Urobiť viac by si vyžadovalo zákonodarnú koalíciu, ktorá zatiaľ neexistuje.