Na Íroch je dnes zo všetkého najlepšie to, že je ich málo. Írsko samo osebe nemôže európske vyhliadky príliš poškodiť. To isté sa dá povedať aj o Grécku a tiež o Portugalsku, ktoré je považované za ďalšiu kocku potenciálneho domina. No potom je tu Španielsko.
Ekonomický príbeh Španielska je veľmi podobný tomu americkému. Rovnako ako USA, aj Španielsko zažilo obrovskú bublinu na trhu nehnuteľností, sprevádzanú enormným vzostupom zadlženosti súkromného sektora. Taktiež upadlo do recesie, keď táto bublina praskla a zažilo aj prudký nárast nezamestnanosti. Zažilo aj obrovské nafúknutie rozpočtového defcitu kvôli prudkému poklesu príjmov a nákladom spojeným s recesiou.
Na rozdiel od Spojených štátov však Španielsko stojí na prahu dlhovej krízy. Prečo má Španielsko také problémy? Odpoveď má jedno slovo: euro.
V roku 1999 patrilo Španielsko medzi krajiny, ktoré zavádzali euro s najväčším nadšením. A nejaký čas sa zdalo, že všetko ide ako po masle: do Španielska sa valili peniaze z eurofondov a ekonomika zaznamenávala rýchly rast. V týchto dobrých rokoch sa aj španielska vláda javila ako ukážkový príklad rozpočtovej a finančnej zodpovednosti: na rozdiel od Grécka vykazovala rozpočtové prebytky a na rozdiel od Írska sa aspoň snažila regulovať svoje banky.
Pod povrchom sa však hromadili problémy. V období boomu rástli ceny a mzdy v Španielsku rýchlejšie ako vo zvyšku Európy. A keď bublina praskla, zostali španielskemu priemyslu náklady, ktoré ho v porovnaní s ostatnými štátmi spravili nekonkurencieschopným.
Čo teraz? Keby malo Španielsko stále vlastnú menu ako USA alebo Veľká Británia, mohlo by nechať túto menu klesnúť a tak prinavrátiť konkurencieschopnosť svojmu priemyslu. Avšak Španielsko má euro, takže táto možnosť nie je dostupná. Namiesto toho musí dosiahnuť "vnútornú devalváciu": znižovať mzdy a ceny tak dlho, kým sa znova nedostanú na úroveň susedov. Vnútorná devalvácia je však škaredá záležitosť. Pre Španielsko z toho vyplývajú veľmi zlé hospodárske vyhliadky na nasledujúcich niekoľko rokov.
Malo by sa Španielsko pokúsiť vymaniť sa z tejto pasce odchodom z eurozóny a opätovným zavedením vlastnej meny? A urobí to? Odpoveď na obidve otázky znie, že pravdepodobne nie. Španielsko by na tom bolo lepšie, keby žiadne euro nebolo zaviedlo -- snaha o odchod by však vyvolala obrovskú bankovú krízu, keďže vkladatelia by sa všemožne snažili presunúť peniaze inde. Ak by aj nastala katastrofálna banková kríza, potom si len ťažko predstaviť, že by španielska vláda riskovala "deeuroizáciu".
Španielsko je tak v podstate zajatcom eura, ktorému sa neponúkajú žiadne dobré možnosti.
Paul Krugman
autor je nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu
Hospodářské noviny