Domnievam sa však, že si Barro mylne myslí, ako sa jeho vlastné dôkazy vzťahujú na súčasnú situáciu. Barro píše: "Mojím odhadom je výdavkový multiplikátor okolo 0,4 v priebehu jediného roka a okolo 0,6 v priebehu dvoch rokov... [Daňový] multiplikátor je zhruba mínus 1,1... [Takže] HDP by bol v roku 2009 vyšší o 120 miliárd dolárov, v roku 2010 o 180 miliárd dolárov... “ a v roku 2011 o 60 miliárd dolárov.
To znamená, že v Amerike bude v roku 2009 zamestnaných celkovo o 1,3 milióna ľudí viac, v roku 2010 o 1,9 milióna ľudí viac a v roku 2011 o 0,7 milióna ľudí viac. Predpokladajme, že to, za čo vláda utratila peniaze, má pre nás s porovnaním výdavkov súkromného sektora priemerne dvojtretinovú hodnotu. V takom prípade vynaložíme 600 miliárd dolárov a získame statky v hodnote 810 miliárd dolárov, pri čistom spoločenskom zisku vo výške 210 miliárd dolárov (a o tých, ktorí by inak boli cyklicky nezamestnaní, možno len ťažko tvrdiť, že stratenému voľnému času prikladajú vysokú hodnotu).
Tento spoločenský zisk sa môže premeniť na negatívny, jedine pokiaľ sa domnievate, že nás v budúcnosti čakajú ďalšie veľké výdavky, že stimul destabilizoval cenové očakávania a dal do pohybu ničivú deflačnú špirálu, alebo že vyčerpal dlhovú kapacitu Ameriky, takže náklady na dlhovú službu sa týmto vyšplhali na veľmi vysokú úroveň. No nič také sa nestalo. Dlhodobé nominálne a reálne sadzby štátnej pokladnice sú tak absurdne nízke, že si pretieram oči, kedykoľvek ich vidím. A trhová prognóza inflácie - rozptyl medzi inflačne istenými a bežnými cennými papiermi štátnej pokladnice - zostáva nesmierne krotká.
Barrov posledný odsek mi teda skutočne nejde do hlavy: "Balíček fiškálnej stimulácie rokov 2009 bol chybou. Z toho plynie, že ďalší stimulačný balíček v roku 2010 by bol ďalšou chybou...“
Ako keby si neprešiel svoje vlastné počty.
Myslím, že problém je v tom, že sa Barro pokúša využiť roky "totálnych" vojen v dvadsiatom storočí - prvej svetovej vojny, druhej svetovej vojny a kórejskej vojny - aby "stimul realisticky zhodnotil", pretože "multiplikátor výdavkov na obranu možno presne odhadnúť...".
To je ale ako hľadať stratené kľúče pod lampou, pretože tam je lepšie vidieť. Áno, multiplikátor obranných výdavkov v priebehu totálnych vojen možno relatívne ľahko odhadnúť. Lenže nás nezaujíma výška multiplikátorov v čase, keď je miera nezamestnanosti 3% a vláda sa prídelovým hospodárstvom a propagáciou vlastenecky založených dlhopisov snaží znížiť spotrebu a posilniť súkromné úspory. Nás zaujíma výška multiplikátorov za obyčajných pomerov a v dobe, keď miera nezamestnanosti dosahuje 10%. Myslím, že situáciu lepšie uchopil Bo Hall: "S toleranciou pre iné faktory... Multiplikátory sú tak vyššie - možno okolo 1,7 - keď je nominálna úroková sadzba na svojej dolnej, nulovej hranici, ako to bolo v priebehu roka 2009..." (a ako je to dnes).
Barrova analýza má i ďalšie problémy. Stimulačný zákon charakterizuje ako dvojročné zvýšenie vládnych nákupov o 600 miliárd dolárov. Lenže zhruba polovica peňazí, ktoré boli doteraz zo stimulačného balíčka minuté, je na strane daní a transferov a zhruba štvrtinu tvorí priama pomoc štátom federácie, ktorá im umožňuje nezvyšovať dane. Barro by mal používať vážený priemer svojho výdavkového multiplikátora vo výške 0,6 a svojho daňového multiplikátora vo výške 1,1, čo vytvára multiplikátor vo výške 0,9. Spoločenský zisk v takomto prípade nedosahuje 210 miliárd dolárov, skôr 390 miliárd dolárov, a toto by sme mali rozhodne zopakovať. Áno, mali by sme takto postupovať opakovane, dokiaľ sa neobjavia signály, že ďalší stimul by už mohol začať ohrozovať stabilitu cien či dlhové správy, alebo pokiaľ sa nezamestnanosť nezníži natoľko, že by sa Barrove multipilkátory zmenili na nadsadené odhady.
Barro so rovnako sťažuje, že Christina Romerová, šéfka Rady ekonomických poradcov prezidenta Baracka Obamu, neurobila "seriózny vedecký výskum... týkajúci sa výdavkových multiplikátorov...“ a dodáva: "nedokážem pochopiť, čo ju vedie k tomu, že predpokladá hodnoty výrazne nad 1,0..." Hovoriť, že tvorcovia politík by sa mali pri tvorbe stratégií spoliehať len na svoj osobný výskum, sa mi zdá bizarné.
Napokon Barro predpokladá, že vyššie výdavky v rokoch 2009 - 2010 bude nutné kompenzovať vyššími daňami v budúcnosti a tvrdí, že "na načasovaní budúcich daní nezáleží". Lenže na ňom záleží veľmi veľa. V súčasnosti si ministerstvo financií Spojených štátov môže požičiavať na päť rokov s reálnou úrokovou mierou rovnou nule - a hodiť celé päťročné inflačné riziko na veriteľov. Časová preferencia znamená, že dnešné zvýšenie dlhu o 600 miliárd dolárov, ktoré Barro považuje za cenu stimulu, nie je takou záťažou, akou by bola požiadavka zaplatiť 600 miliárd dolárov teraz.
A keď sa budú vyberať dane, aby sa umorilo zvýšenie dlhu vyvolané stimulom, bude to v čase, keď už nominálne úrokové sadzby nebudú ležať na nule. Federálny rezervný systém tak bude môcť uvoľniť menovú politiku, aby fiškálnu príťaž kompenzoval. Takže Barro sa jednoducho mýli, keď tvrdí, že stimul teraz síce podporuje zamestnanosť, ale že jeho amortizácia niekedy v budúcnosti zamestnanosť zase nevyhnutne zníži.
J. Bradford DeLong, bývalý námestník ministra financií USA, vyučuje ekonómiu na Kalifornskej univerzite v Berkeley