Najprv dobrá správa: strach, že by sa európske banky mohli zrútiť a útek panikáriacich investorov do bezpečia, by potom v Európe vyvolal veľkú hospodársku krízu, už zrejme pominul. Rozplývať sa začala aj obava, ktorú podnietila výlučne dysfunkčná politika Európskej únie: totiž že vlády v eurozóne by mohli vyhlásiť bankrot, čo by vyvolalo nemenej strašné dôsledky.
Neschopnosť konkurovať
Či sa Európa vyhne hlbokej depresii, záviselo od toho, či sa náležite vyrovná s týmito dvoma aspektmi krízy. Vo vzduchu sa však stále vznáša otázka, či sa Európa ako celok vyhne strateným dekádam hospodárskeho rastu. Odpoveď závisí od toho, či juhoeurópske vlády dokážu rýchlo obnoviť konkurencieschopnosť.
Proces, v dôsledku ktorého sa južná Európa prvýkrát stala nekonkurencieschopnou, pritom stimulovali trhové cenové signály -- podnety, ktoré tieto signály vytvárali pre podnikateľov, aj spôsob, akým sa individuálne racionálne reakcie podnikateľov prejavili na makroekonomickej úrovni. Severoeurópania, ktorí mali peniaze na investície, boli ochotní požičiavať za mimoriadne nenáročných podmienok Juhoeurópanom, ktorí chceli míňať, a rozbujnené výdavky pred rokom 2007 vyvolali u tamojších zamestnávateľov ochotu rýchlo zvyšovať mzdy.
Sever proti juhu
V dôsledku toho prijala južná Európa takú hospodársku konfiguráciu, v ktorej úroveň miezd, cien a produktivity dávala zmysel iba za predpokladu, že ekonomika za každých 12 zarobených eur utrácala 13, pričom chýbajúce euro "zafinancovala" severná Európa. Tá si zatiaľ nastavila takú úroveň miezd a produktivity, ktorá dávala zmysel iba za predpokladu, že za každé zarobené euro utrácala menej ako euro.
Ak si dnes Európa nepraje, čomu všetko nasvedčuje, aby juh utrácal viac a sever menej, než zarobí, musia sa mzdy, ceny i produktivita posunúť inam. Ak sa nechceme o jednu generáciu neskôr obzrieť a oplakávať "stratené" dekády, musí sa juhoeurópska úroveň produktivity v pomere k severoeurópske zvýšiť a mzdová i cenová úroveň, naopak, potrebujú približne o 30 percent klesnúť, aby sa juh mohol financovať z vývozu a severná Európa mohla utrácať svoje zárobky za tieto produkty.
Päť možností
Ak chceme zachovať euro a vyhnúť sa stagnácii, môžeme vyskúšať päť politických opatrení: Severná Európa by mohla tolerovať vyššiu infláciu -- dodatočné dva percentuálne body počas piatich rokov by sa postarali o tretinu celkového vyváženia medzi severom a juhom. A mohla by rozšíriť svoj sociálnodemokratický charakter tým, že by urobila svoje sociálne štáty márnotratnejšími. Južná Európa by mohla podstatne znížiť dane a sociálne služby, prekonfigurovať svoje podniky tak, aby sa stali motorom produktivity a mohla by presadiť defláciu.
Piata možnosť je zrejme najmenej múdra, pretože jej výsledkom môžu byť stratené dekády a rozpad EÚ, čomu sa Európa snaží vyhnúť. Štvrtá možnosť by bola skvelá, no keby niekto vedel, ako dostať produktivitu juhoeurópskych podnikov na úroveň produktivity severu, už by sa tak stalo.
Zamlčaná podstata
Zostáva nám teda kombinácia prvých troch možností, známych tiež ako "politické opatrenia na obnovu európskeho rastu" -- táto fráza sa objavuje v každom medzinárodnom komuniké. Komuniké však nikdy nebývajú konkrétnejšie. Európski technokrati chápu, čo prijatie "politických opatrení na obnovu európskeho rastu" predstavuje. A vedia to aj niektorí európski politici. Európski voliči to však nevedia, lebo sa politici obávajú, že keby to vyslovili nahlas, skrátili by si tým kariéru.
Ak však Európa neprijme nejakú kombináciu prvých troch možností ako politický cieľ pre nasledujúcich päť rokov, čaká ju neľahká voľba: buď stratené dekády pre južnú Európu (a možno aj pre severnú Európu ), alebo pokračovanie platobnej nerovnováhy medzi severom a juhom, ktorá sa budú musieť financovať fiškálnymi transfermi -- teda zdanením severu.
Severoeurópski politici by mali začať otvorenejšie hovoriť o tom, čo "politické opatrenia na obnovu európskeho rastu" v skutočnosti znamenajú. Inak budú odo dneška o desať rokov nútení priznať, že dnešné prešľapovanie zaťažilo severnú Európu enormnými dodatočnými daňovými záväzkami. A to by nakoniec mohlo byť pre ich kariéru to najväčšie nešťastie.
Kto je J. Bradford DeLong
Vyštudoval ekonómiu na Harvardovej univerzite. Pôsobil ako zástupca námestníka ministra financií USA vo vláde prezidenta Clintona. V súčasnosti je profesorom ekonómie na Kalifornskej univerzite v Berkeley a výskumným členom Národného úradu pre ekonomický výskum.