Kritický faktor hladkého fungovania eurozóny je ten, že bankové depozity spoločnej európskej meny v jednej krajine majú rovnakú hodnotu ako v inej krajine. Na jeho zabezpečenie je potrebné, aby všetky národné centrálne banky akceptovali vzájomné nároky, ktoré vznikajú pri medzištátnych finančných tokoch. Ak všetko funguje tak ako má, platobné vyrovnanie funguje nasledovne: predpokladajme, že depozit je premiestnený z gréckej banky do nemeckej banky, ale nemecká banka odmietne akceptovať túto platbu vo forme pohľadávky na grécku banku buď priamo alebo prostredníctvom medzibankovej protistrany. Dlh je potom zúčtovaný cez ich centrálne banky: grécka banka nahrádza svoj stratený depozit požičiavaním si zo svojej národnej centrálnej banky; nemecká banka znižuje svoje pôžičky z Bundesbanky a tá získava pohľadávku voči gréckej centrálnej banke.
Tieto nároky medzi národnými centrálnymi bankami sú zhromaždené v európskom zúčtovacom systéme známom ako TARGET2 a sú považované za čistú pohľadávku alebo záväzok každej národnej centrálnej banky voči ECB. Inými slovami, veriteľská centrálna banka ako napríklad Bundesbanka má pohľadávku na ECB zatiaľ čo grécka centrálna banka má voči ECB dlh.
Avšak, existuje aj ďalší druh medzištátnych nárokov. Napríklad, krajiny eurozóny môžu vybrať eurobankovky z jednej krajiny a uložiť ich do inej. To nás privádza k ďalšiemu pojmu – „razobné“, čo môže byť definované ako tržby, ktoré môže centrálna banka získať, ak náklady na vydávanie peňazí sú nižšie ako ich nominálna hodnota. Môžeme si pod tým predstaviť každú peňažnú jednotku vydanú z centrálnej banky, ktorá je jej poskytnutá ako určitý druh bezúročnej pôžičky oproti ktorej drží centrálna banka aktívum, ktoré prináša úrok.
Zvyčajne je výnos plynúci z takéhoto procesu vždy alokovaný späť príslušnej centrálnej banke. V eurozóne však musí byť rozložený v rovnakom množstve medzi všetkých 17 centrálnych bánk, keďže eurobankovky nemajú identifikačné značky, ktoré by jasne ukazovali, ktorá centrálna banka ich vydala. To môže spôsobiť niekoľko problémov so súvahou národnej centrálnej banky. Napríklad, musí byť zaznamenaná čistá hodnota záväzkov bankoviek. Ale ak národná centrálna banka vydala viac bankoviek ako je jej alokovaný výnos, musí vytvoriť ďalšiu účtovnú položku s názvom „záväzky spojené s alokáciou eurobankoviek v eurosystéme“. Tieto údaje nám poskytuje nasledujúca tabuľka.
Bankovky vydané centrálnymi bankami, v miliardách, jún 2011
Môžeme vidieť, že negatívny rozdiel indikuje prebytok vydaných bankoviek nad alokáciou. Znamená to, že podľa informácií k júnu 2011, to bolo práve Nemecko, ktoré vydalo o €163,1 miliardy viac bankoviek ako bola ich alokácia – toto množstvo teda dlhuje ostatným centrálnym bankám. V rovnakom čase, kolektívna suma vydaných bankoviek ECB ako percento HDP bola oveľa väčšia ako v Spojených štátoch alebo Veľkej Británii. Jedným z dôvodov takéhoto vývoja je prirodzene nezvyčajne vysoký dopyt po eurobankovkách z dôvodu prítomnosti ich vysokých nominálnych hodnôt v peňažnom systéme. Veď posúďte sami, z celkového množstva vydaných eurobankoviek, 57% tvoria 100, 200 a 500 eurové bankovky, i keď sú to práve menšie denominácie, ktoré sa bežne používajú ako prostriedok výmeny.
K júnu 2011, nemecká centrálna banka vydala o €163,1 miliardy viac bankoviek ako jej podiel, čo znamená, že jej celkové nároky v eurosystéme činia €173,5 miliardy (oproti jej nárokom v TARGET2 vo výške €336,5 miliardy); centrálna banka Luxemburska vydala omnoho viac bankoviek (€69,4 miliardy) ako je jej podiel (€1,9 miliardy), ale tento rozdiel je takmer úplne vykompenzovaný jej pohľadávkou v TARGET2 (€69,9 miliardy). Približne 98% vydaných bankoviek v Luxembursku má vysokú denomináciu.
Čo sa týka periférnych krajín eurozóny, množstvo bankoviek vydaných v Írsku a v Grécku je takisto vyššie ako ich spätné alokácie. Tým sa zvyšujú ich dlhy v TARGET2, čo môže odzrkadľovať hotovostný „útek“ z týchto krajín cez bankový systém. Naproti tomu, vydávanie bankoviek v Portugalsku sa rovná takmer nule. Tento stav sa pripisuje turizmu, keďže návštevníci si vyberú bankovky v iných krajinách eurozóny a minú ich v Portugalsku.
V prípade Grécka je situácia trocha „komplikovanejšia“. Jediným spôsobom pre ECB ako zastaviť nepriame pôžičky gréckej vláde v rámci eurosystému je prikázať ostatným národným centrálnym bankám, aby odmietli poskytnúť ďalšie úvery gréckej centrálnej banke, čím by ju „vyšachovali“ zo systému TARGET2. To by však zabránilo zúčtovaniu cezhraničných platieb a odchod Grécka z menovej únie by sa stal ešte reálnejším. Voľný tok úverov medzi národnými centrálnymi bankami v eurozóne je nevyhnutnou podmienkou menovej únie. To je to, čo udržuje hodnotu eura v gréckej banke na rovnakej úrovni ako v ktorejkoľvek inej zahraničnej banke.
Za predpokladu, že si Grécko euro uchová, nemôže byť vylúčené z kreditného toku v eurosystéme a tak Nemecko a ktorýkoľvek iný národ používajúci euro, ktorý ma ešte stále verejné financie v relatívne dobrom stave, bude pokračovať v požičiavaní bez ohľadu na to, či Grécko zbankrotuje alebo nie. Ak sa tak nebude diať prostredníctvom oficiálnej pôžičkovej facility, bude proces prebiehať cez eurosystém (ECB) a bude sa požičiavať tým viac, čím bude vyššia neistota ohľadom zotrvania Grécka v eurozóne, čo bude mať za následok zväčšujúci sa odlev kapitálu z eurozóny.
Avšak s neobmedzeným prístupom k TARGET2, Grécko by teoreticky mohlo pokračovať vo vydávaní nelimitovaného množstva eurobankoviek – čo by logicky mohlo byť použité na vysporiadanie cezhraničných platieb a umožňovalo by Grékom pokračovať vo vedení dlhov v eurosystéme.
Bankrot Grécka je to, čoho sa európski technokrati obávajú najviac a je to práve tento strach, ktorý presvedčí Nemcov a ostatných, aby pokračovali v poskytovaní pôžičiek, či už cez EFSF, resp. jeho pákový variant, alebo pôžičkami krytými ECB, resp. spoločnými európskymi dlhopismi a samotným eurosystémom.
Zdroj: FTAlphaville
| Peter Margetíny analytik TRIM Broker obchodovanie s TRIM Broker |