Programové vyhlásenie vlády je ako vždy odborno-politický materiál. Diskusie o ňom sa preto vedú vo viacerých rovinách. Pre ekonómov je dôležité analyzovať možnosti ďalšieho vývoja hospodárstva, v súčasnosti však najmä verejných financií bez ohľadu na to, či sú vo vládnych materiáloch zakomponované explicitne, implicitne či prípadne vôbec. Zásadnou je momentálne odpoveď na otázku: "Akým spôsobom bude nastolená rovnováha verejných financií na Slovensku?"
Podľa môjho názoru má v súvislosti so znižovaním deficitu verejných financií Slovensko na výber medzi troma alternatívami. Prvá z nich, najmenej reálna a najhoršia, je "argentínska cesta", predstieranie, že krajina žije v ríši divov, kde sa voda sype, piesok leje, rast zahraničných úverov je nekonečný, možnosti sociálnej podpory a zdravotnej starostlivosti neohraničené a podobne. Takýto scenár sa končí v zmätku, prázdnych bankách, nevyplácaných dôchodkoch, masovom odmietaní zdravotnej starostlivosti. Rovnováha vo verejných financiách sa napokon nastolí, avšak za cenu krutých nespravodlivostí, tvrdých sociálnych dosahov, ľudských tragédií.
Omnoho reálnejšie sú však v našej krajine iné dve možnosti ďalšieho vývoja. Navzájom sa odlišujú najmä tým, či bude rovnováha vo verejných rozpočtoch nastoľovaná relatívne pružne, priebežne, cez rôzne mechanizmy zabudované v dôchodkovom systéme, v zdravotnej starostlivosti, v podpore nezamestnanosti, alebo sa vyrovnávanie schodku verejných financií bude diať tak ako doteraz: Raz za čas sa vláda pod tlakom rozhodne rozpočty vyrovnať centrálne. Zvýši regulované ceny, dane, zníži rôzne dávky, zruší niektoré služby dovtedy poskytované štátom. Ide o scenár, na ktorý sa zatiaľ naša krajina zmohla, aj keď jeho nevýhody sú jasné. Destabilizácia ekonomiky, nepredvídateľnosť parametrov investičného prostredia, rast štrukturálnych problémov.
Táto vláda sa odhodlala v súčasnosti naposledy použiť kombináciu druhého a tretieho scenára: použiť centralizovaný prístup k riešeniu problémov verejných financií a súčasne spustiť pôsobenie mechanizmov zapracovaných do väčšiny sektorov s vysokou mierou solidarity so zameraním priebežne, efektívne a spravodlivo brániť vytváraniu deficitov. Či už je z programového vyhlásenia vlády tento cieľ jasný alebo nie, dá sa na základe mediálnych výstupov príslušných ministrov predpokladať, že v najbližších dvoch rokoch práve toto bude najdôležitejšia úloha slovenskej vlády. Napriek tomu, že sa aj v médiách objavujú pomerne často argumenty podporujúce prvú, "hejľavicovú" čiže "argentínsku" alternatívu, hlavný konflikt sa dá očakávať medzi zástancami druhej, centralistickej možnosti a tretej, ktorá je založená na fungovaní mechanizmov. Rozloženie síl vo vláde by vari na presadenie tretej alternatívy mohlo stačiť, záujmové pozadie v celej spoločnosti však skôr naznačuje, že istý úspech je reálny, avšak menšie balíčky opatrení, čiže centrálne snahy o vyrovnávanie rozpočtov (predovšetkým ako dôsledok snáh o ich prehĺbenie), budú na Slovensku prítomné ešte minimálne niekoľko dlhých rokov. Hovorí sa, že ak chcete zasiahnuť šípom vrcholce stromov, musíte zamieriť luk na Mesiac. Podľa mňa práve naň naša vláda namierila. Pamätajúc si však osudy množstva dobrých plánov v tejto krajine, mali by sme asi očakávať zásah do kmeňa stromu. Výška zásahu bude, myslím si, závisieť čiastočne od vlády, ale väčšmi od výsledku záujmových konfliktov v odbornej a laickej verejnosti.