Každému, kto sa pýta na pozadie najnovšej francúzsko-nemeckej iniciatívy o tom, ako má vyzerať spôsob vládnutia v Európskej únii, dá v mnohom odpoveď udalosť, ktorú si dnes v Paríži slávnostne pripomínajú členovia vlád a parlamentov oboch krajín. Uplynulo totiž štyridsať rokov od podpísania tzv. Elyzejskej dohody. Jej signatári, prezident de Gaulle a kancelár Konrad Adenauer, uzavreli vtedy Dohodu o francúzsko-nemeckej (nemecko-francúzskej) spolupráci. Jej text dodnes platí a dáva zároveň odpoveď na mnohé z toho, čo sa deje v Európe, o integrácii Európy, jej vzťahoch navonok a pravdepodobne aj o jej budúcnosti v najbližších rokoch. Význam, aký jej dnes demonštratívne obe krajiny dávajú, je naozaj veľký nielen pre Paríž a Berlín. Dejiny nemecko-francúzskych vzťahov ovplyvňovali vždy dianie v celej Európe. Bolo to tak za čias Napoleona i Bismarcka, nehovoriac o ére nacizmu po 2. svetovej vojne. Napriek mnohým udalostiam a zmenám, aké nastali v Európe i vo svete, tvorí táto zmluva dodnes jeden z najdôležitejších pilierov európskej stability. Bez zveličenia ju možno nazvať aj nemecko-francúzskym paktom, ktorý uzavrel minulosť nemecko-francúzskych vzťahov a položil základy na ich opätovné zrovnoprávnenie. Konrad Adenauer i Charles de Gaulle postavili budúcnosť spolupráce medzi oboma krajinami na pravidelných politických a vojenských konzultáciách, spolupráci v školstve a vo vzdelávaní, a predovšetkým na mládeži. Nemecko stálo vtedy pred veľkou dilemou. Bolo to známe obdobie vyostrených vzťahov medzi Parížom a Washingtonom v otázke spoločnej obrannej politiky. Konfliktné diskusie o úlohe a postavení jednotlivých krajín v NATO vyhrotili v šesťdesiatych rokoch dodnes trvajúcu diskusiu o úlohe Európy a USA vo svetovej politike. Krach medzi Parížom a Washingtonom viedol k odchodu Francúzska z vojenskej organizácie NATO a jeho vyhosteniu. Paríž dodnes nie je vo vojenských štruktúrach NATO. Francúzska koncepcia politiky Európa verzus USA sa odvtedy dostávala medzi toptémy medzinárodných vzťahov povojnovej Európy. V jej rámci boli nejednej skúške vystavené aj nemecko-francúzske vzťahy. Okrem USA sa totiž o ich zmocnenie usilovala najmä v čase politiky uvoľnenia takisto Moskva. Charles de Gaulle v spore o NATO chcel vtedy vidieť kontinentálnu Európu bez nadvlády Washingtonu. Aj v studenej vojne videl okrem sovietskej hrozby aj nástroj americkej hegemoniálnej politiky. Od toho sa odvíjal aj jeho odpor proti členstvu Veľkej Británie v Európskom hospodárskom spoločenstve. Nemecko-francúzska zmluva z 22. januára 1963 je preto v mnohom poučná, najmä ak ju posudzujeme v širšom celoeurópskom kontexte. Obe krajiny v nej zámerne zakotvili otázky týkajúce sa spolupráce v NATO. Paríž i Bonn demonštratívne zakotvili v zmluve pravidelné dvoj- a trojmesačné konzultácie medzi generalitou a vojenskými štábmi oboch krajín, pravidelné konzultácie ministrov zahraničných vecí a obrany. Obe krajiny sa zaviazali na vzájomnú konzultáciu pred každým dôležitým rozhodnutím nielen v zahraničnej politike, ale "...predovšetkým v otázkach spoločných záujmov, aby dospeli k čo najbližšiemu spoločnému postoju v otázkach EHS a európskej politickej spolupráci, vo vzťahoch Východ -- Západ, politických i hospodárskych, pri posudzovaní záležitostí v Severoatlantickej aliancii a v rôznych medzinárodných organizáciách ako OECD, OSN, Západoeurópskej únii a Rade Európy". Nemecko-francúzska zmluva je naozaj zaujímavý dokument. A možno sa domnievať, že za jej obsahom sa skrývajú aj tajomstvá diplomacie Paríža a dnes Berlína a ich správania sa nielen v minulosti, ale aj v blízkej budúcnosti. Tu je možno aj zdroj nemeckého odmietnutia ponuky Washingtonu na partnerstvo vo vedení Západu. Na projekt Partnership in Leadership odpovedal Georgeovi Bushovi vtedajší kancelár Helmuth Kohl jednoducho: "No." Dnes však Amerika láka aj niektorých adeptov na členstvo v EÚ -- a tu budeme možno svedkami nových skúšok trvalosti Paktu Paríž -- Berlín ako vznikol pred 40 rokmi v Elyzejskom paláci. (Viac v rubrike Zahraničie)
citat:
Nemecko-francúzska zmluva je naozaj zaujímavý dokument. A možno sa domnievať, že za jej obsahom sa skrývajú aj tajomstvá diplomacie Paríža a dnes Berlína a ich správania sa nielen v minulosti, ale aj v blízkej budúcnosti. Tu je možno aj zdroj nemeckého odmietnutia ponuky Washingtonu na partnerstvo vo vedení Západu.