Koliesko, kabína, kolík a kladivko. A to všetko z dreva. Aj takto môže vyzerať hračka, ktorá zabaví aj tých najmenších a na konci detského úsilia vznikne auto. Výhodou je, že sa dá kedykoľvek rozobrať a opätovne zložiť. Za výrobou detských stavebníc stojí šéf spoločnosti Moy Toy Peter Hudák a za roky podnikateľského úsilia sa jeho portfólio rozšírilo z jednoduchých kusov až na komplikované stavebnice.
Dieťa si z dreva môže vyrobiť lietadlo, vrtuľník, žeriav, buldozér, vlak i vyklápač a hlavne pre školy a škôlky slúžia tematické sady ako policajná či hasičská stanica, ktoré sa skladajú z 1700 dielov a majú desiatky variácii. „Podstatou hračky, ktorá je zároveň trenažérom, je nielen zabaviť, ale aj zlepšiť zručnosti a nadobudnutiu sebadôvery, ktorá prichádza s každým vyriešeným problémom,“ konštatuje pre HN Peter Hudák, majiteľ spoločnosti Moy Toy.
Prvý pokus nevyšiel
Motivácia bola jednoduchá. Začal s výrobou hračiek vďaka skúsenostiam zo školstva, kde pôsobil ako pedagóg a vedúci dielne. Deťom podľa Hudáka chýbala dostatočná motorika, predstavivosť i schopnosť riešiť problémy. „Výhodou našich hračiek je to, že na ich poskladanie potrebuje dieťa kladivko i dlátko z dreva, ktorými si pomáha pri skladaní hračky,“ uvádza Hudák.
S výrobou i testovaním mu od malička pomáhali otec, mama aj deti. Po prvých úspechoch so svojimi produktmi začal pracovať aj ako metodik. Počas piatich rokov vypracoval v rámci osnov námety na zlepšenie jemnej motoriky. Tie sa v okolí Košíc dostali do desiatok škôl. Po páde socializmu sa v roku 1992 rozhodol opustiť školstvo. Problém však bol, že v tom čase mali školské zariadenia obmedzené možnosti a po hračkách nebol dopyt. Aj v dôsledku malých predajov jeho prvá firma v roku 1988 skrachovala. Vynálezca hračiek v tom však neostal sám. Pre rovnaké problémy skončili aj ostatní konkurenti na trhu.
Hračkársky comeback
Pred piatimi rokmi sa však rozhodli vrátiť sa späť na scénu. Motiváciou bolo aj druhé miesto od odbornej Drevárskej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene, ktoré získali za nápady z dreva. Tentoraz už aj so svojím synom Martinom, ktorý mu od detstva pomáhal. Ten v roku 2016 doštudoval na Harvarde a následne sa na niekoľko mesiacov vrátil na Slovensko s rozhodnutím pomôcť svojmu otcovi. „Syn hľadal cestu, ako spropagovať produkt, a spravil skutočný kus práce, ktorý pociťujem dodnes. Marketing bola jeho parketa,“ konštatuje Hudák starší.
Syn Martin ozrejmuje, že už ako dieťa testoval výrobky. Po doštudovaní vysokej školy a nadobudnutí skúseností priniesol do plachiet nový vietor. „Pomáhal som mu so stratégiou, sledovaním marže, výrobných nákladov a inventára. Po škole som sa venoval hračkám naplno.
Urobili sme zákaznícky prieskum, segmentáciu trhu, kde sme identifikovali náš cieľový segment. Na základe toho som rozbehol novú webovú stránku, pomohol so zmenou balenia a staral sa o marketing a predaj,“ potvrdil syn Martin.
Z otca na syna
Petrov syn Martin aktuálne pôsobí v New Yorku, ale s otcom je stále v kontakte. Rovnako stále spolupracuje aj na aktivitách firmy, kde sa podieľa na strategických rozhodnutiach i marketingu. „S otcom sme vytvorili veľmi dobrý tím, kde on rozumie technickým záležitostiam a rovnako má aj víziu a skúsenosti z riadenia vlastnej firmy. Ja mám skúsenosti s väčšími firmami zo Západu, kombinované s novými biznis trendmi,“ uvádza Martin. Ako sám potvrdil, pracovať pre firmu je výnimočný pocit. Aj keď má otcov biznis veľmi rád, o úplnom prevzatí podniku zatiaľ neuvažuje.
Rodinné vzťahy dokážu byť oveľa zložitejšie ako medzi zamestnancom a nadriadeným. „Potrebovali sme si na seba zvyknúť. Nejedenkrát sa stalo, že sme mali na veci rozdielny názor,“ dodáva Martin.
Náročná cena
Ako potvrdil otec i syn, vstúpili do veľmi náročného biznisu. Tak v prípade koncového zákazníka, ktorou je škola či rodič, ako aj v prípade samotných predajov. Hračky totiž stoja desiatky až stovky eur a cena veľkých stavebníc určených hlavne pre školstvo, vážiacich 60 kilogramov, dosahuje 1 600 eur. Dôvodom je podľa Petra hlavne fakt, že ide o priemyselnú výrobu, kde treba mať vybavenie i znalosti. Výroba je situovaná na východe Slovenska v obci Vyšný Žipov. Vo výrobe sú zamestnaní traja ľudia, ktorí mesačne dokážu vyprodukovať zhruba stovku stavebníc. Opäť však záleží na ich komplikovanosti.
Zároveň firma používa kvalitné materiály. Výrobky sú z bukového a lipového dreva. Nemalé náklady vynakladá firma i na ďalšie materiály. Všetky totiž musia byť zdravotne neškodné, aby spĺňali kritériá štátnej kontroly. „Ide o málo zárobkový biznis, v ktorom je ťažké prežiť. Zatiaľ sa nám však darí a dúfame, že sa dokážeme presadiť viac ako doteraz,“ tvrdí Peter, ktorého produkty môžu zákazníci nájsť v Česku, na Slovensku a od budúceho roka by chcel svoje zastúpenie rozšíriť aj o Maďarsko.
Fakty o spoločnosti Moy Toy
– Po páde socializmu v roku 1992 začal Peter Hudák s výrobou hračiek.
– Spolu s Moy Toy pôsobilo na trhu zhruba 10 výrobcov. Postupne všetci skončili.
– Firma vyrába hračky, ktoré sú podľa majiteľov hlavne trenažérom pre deti.
– Hračky podľa majiteľa firmy Petra Hudáka nútia deti myslieť, rozvíjať jemnú motoriku a pomáhajú im s rozvojom predstavivosti.
– V roku 1998 bolo nutné firmu pre nedostatok odbytu zavrieť.
– V roku 2013 sa Peter opäť rozhodol pre reštart svojho biznisu.
– Motiváciou pre reštart podnikateľského nápadu bolo aj druhé miesto od odbornej drevárskej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene, ktoré získali za nápady z dreva.
– Hračky sú vyrábané z bukového a lipového dreva.
– Všetky komponenty majú certifikát štátnej kontroly, vďaka čomu sú vhodné aj pre najmenších.
– Po doštudovaní vysokej školy prišiel otcovi na pomoc aj jeho syn Martin.
– Syn mal na základe skúseností zo Západu na starosti marketing, predaj, stratégiu i analýzu trhu.
– Martin aktuálne pôsobí v New Yorku. Na riadení firmy sa stále podieľa.
S našimi hračkami sa budú hrať aj deti dnešných detí
Hračky musia spĺňať koncept variability a tvorivosti. Preto musí byť vyrobená presne. Vyrábame so strojárskou presnosťou, aby produkt nielen držal pokope, ale dieťa ho vedelo zložiť aj rozobrať, hovorí pre HN Peter Hudák, výrobca hračiek Moy Toy.
Aká je situácia na trhu s hračkami?
Trh s hračkami je postavený na tom, že hračka má byť do päť eur a matka dieťaťa ju má kúpiť pri pokladnici. Následne, keď dieťa prestane plakať, buď sa s ňou prestane hrať, stratí ju alebo sa jednoducho zahodí. Takto je postavený biznis model v rámci tohto segmentu. Aj zahraničné firmy veľkých rozmerov sa snažia dostať na túto hladinu.
Predpokladám, že problémom je lacná konkurencia z Ázie.
Ak sa začneme rozprávať o konkurencii, tak my sme v prvom rade úplne iný koncept na rozdiel od veľkých hračkárskych firiem. My neočakávame, že to matka kúpi pri pokladnici, navyše ide o hračku na dlhé obdobie, s ktorou sa pokojne môžu hrať aj jeho potomkovia. V princípe sa nedá zničiť. Niektoré časti sa dajú stratiť, no zároveň je ich možné aj dokúpiť, alebo aj servisovať, keďže ich aj vyrábame. Nie je to hračka, ktorá by korešpondovala s tým očakávaním, keď máte v pláne kúpiť hračku ako krátkodobý produkt. Nehýbeme sa ani v tej istej cenovej hladine. Ak má človek kúpiť hračku za 15 – 20 eur, rozmýšľa už úplne inak. Podstata a väčšina predajov sa deje v zmysle dieťa plače – utíšim ho lacnou hračkou.
Vaše hračky stoja desiatky až stovky eur. Závisí od zložitosti samotného produktu. Ako na to reaguje zákazník?
V čase, keď sa syn intenzívne venoval marketingu, sme hľadali cestu, komu predať a akým spôsobom sa k zákazníkovi dostať. Nešli sme cieľavedome do veľkých a známych obchodných reťazcov, do veľkých objemov. Tam by sme museli totiž platiť za polohu na regáli, čo sme si nemohli dovoliť. Vyskúšali sme predajne, ktoré sú špecializovanejšie, ale ani tam si k zákazníkovi naša hračka nenašla cestu.
Nepomohla reklama?
Faktom je, že máme najťažšieho klienta, akého môžeme mať. Užívateľmi sú deti. Skutočným zákazníkom je rodič alebo škola. V kamenných predajniach nie sú vytvorené nástroje na ukázanie, v čom je odlišná. Marketingové nástroje súčasnosti hovoria, že máte pár sekúnd na zaujatie zákazníka, potom ide inde. Za taký čas nie sme schopní ukázať, v čom je hračka iná a prečo je pre dieťa potrebná. Pre každé dieťa. Pomáha nám mediálne reklama s haló efektom – známa osobnosť, dobrý článok, vystúpenie v televízii, po ktorej idú naše predaje nahor. Ale je to krátkodobé a náklady vyrovnávajú výnosy. Smerujeme na klienta, ktorý je na náš výrobok citlivý v konkrétnom čase a za konkrétnych podmienok, a klientela nám stále odrastá. Tri roky sme vyvíjali web a v zásade môžem povedať, že ani ten výrazne nenapomáha predajom. No a po rokoch skúseností môžeme povedať, že jedinou schodnou cestou pre náš biznis je zamerať sa na školstvo. Teda na materské a základné školy, kde je neustále potrebné rozvíjať jemnú motoriku, zručnosť, technickú predstavivosť a myslenie, ale aj dopravnú výchovu, fantáziu, matematické, rečové aj sociálne zručnosti. V tom všetkom naše hračky deťom pomáhajú a výsledkom je sebadôvera dieťaťa, že niečo dokáže. Školstvo vieme zadefinovať ako klienta a cez neho sa prípadne rozširovať aj k rodičom, ktorých deti už budú mať s našimi hračkami skúsenosť.
Je veľa výrobcov takýchto hračiek?
Začínal som v roku 1992. Po revolúcii sme boli presvedčení, že na Západe bude po našich výrobkoch veľký dopyt. Výrobcov ako ja v tom období vzniklo zhruba desať. Pokiaľ viem, už sa všetci stratili a postupom času sa objavilo zopár nových. Poznám ešte jedného pána, ktorý má podobnú výrobu ako naša firma v Kežmarku. Ide o málo výnosný biznis. Potom sú tu malosérioví výrobcovia solitérov. V podstate aj my kapacitou výroby sme v súčasnosti málosériovými výrobcami, ale máme už pár mesiacov ukončený vývoj produktov pre školy s metodikou a vieme, že naše hračky riešia mnoho zanedbaných problémov. Verím, že sme sa naučili nielen vyrábať, ale už aj predávať a ohlas trhu v novom školskom roku príde.
Nebolo by riešením presťahovať výrobu do Číny, tak ako množstvo výrobcov?
Nie. Ak by sme tak spravili, je pravdepodobné, že by náš produkt dokázali skopírovať. Aktuálne nemáme nikde zverejnené, aké sú konkrétne vzťahy medzi jednotlivými dielcami, čiže aj podľa webu je ťažké to skopírovať. Z predchádzajúceho zamestnania mám skúsenosť s výrobou v Číne. Veľká časť produktov bola reklamovaná. Netvrdím, že sa nezlepšujú, ale som presvedčený, že by sme mali vyrábať na Slovensku. Je nezmysel odsúvať výroby do zahraničia a u nás platiť ľuďom podpory za to, že nepracujú a očakávať, že z podpory sa vygeneruje vyššia spotreba. Výrobu zabezpečuje bývalý spoločník Ing. Barna, ktorý zvládol veľmi precízne postupy a aj z toho dôvodu si myslím, že skopírovanie v plnom rozsahu by bolo náročné, lebo vieme, aká dlhá cesta viedla k výsledku.
Čo je dôvodom vyššej ceny?
Hračky musia spĺňať koncept variability a tvorivosti. Preto musí byť vyrobená presne. Vyrábame so strojárskou presnosťou, zvŕtavanie je samostatné kúzlo, keďže to treba spraviť presne a správne, aby produkt nielen držal pokope, ale dieťa ho vedelo zložiť aj rozobrať.
Z čoho sa hračky vyrábajú?
Drevo je buk a lipa. Tiež používame farby, šnúrky, fólie a nálepky, ktoré dotvárajú podobu a koncept hračky. Všetky tieto materiály musia prejsť štátnou skúšobňou. Tá má už viac rokov prísnejšie normy v rámci EÚ. Ide o drahý a náročný proces, na konci ktorého dostanete nálepku s požadovanou certifikáciou, vďaka ktorej máme potvrdené, že produkt nevplýva nepriaznivo na zdravie dieťaťa.
Ako sú na tom spotrebiteľské chute?
Nerobíme hračku na sezónu. Nemáme to podriadené módnemu trendu. Robíme ju ako trenažér. Aby trenažér deti bavil, používame rôzne vyhotovenia – auto, vrtuľník, loď... Od iných hračiek sa odlišujeme používaním dvoch nástrojov pre dve ruky od troch rokov veku, neskutočnou variabilitou a rýchlosťou prestavby počas hry. Preto je ťažké povedať, čo je konkrétne najobľúbenejšie. Momentálne má systém 180 variantov veľkých hračiek a množstvo podporného materiálu.
Na aké trhy sa orientujete?
Najskôr sme mali obchodné zastúpenie v Česku. Z tejto krajiny sme sa dočkali najväčšej podpory. Neskôr sme si spravili zázemie aj na Slovensku a v budúcom roku uvažujeme aj o vstupe do Maďarska. Prvoradé pre nás ale budú opäť školy.
Partnerom sekcie Generačná výmena je Ministerstvo hospodárstva SR.