Jednou z priekopníckych reality šou bola súťaž Big Brother. Prvýkrát ju "spustili" vo Veľkej Británii a odvtedy sa v rôznych obmenách rozšírila takmer do všetkých krajín Európy.
Hra je postavená na stodňovom súžití malej skupiny starostlivo povyberaných ľudí v uzavretom priestore, ktorého rozloha nie je väčšia ako 150 štvorcových metrov. Život v tejto komunite, neprestajne, dňom i nocou sledovanej desiatkami kamier, sa riadi heslom "back to basis", čo znamená existenciu, z ktorej je kontakt s "vonkajším" svetom vylúčený. Aby však súťažiaci neboli odkázaní na nečinnosť, a aby diváci pred prijímačmi nezaspali od nudy, producenti programu vymýšľajú pre nich rôzne, viac i menej náročné úlohy.
Celá súťaž smeruje k tomu, aby sa účastníci postupne navzájom povyraďovali. Každý týždeň vyberú spomedzi seba dvoch, ktorí sa v živom vysielaní stretnú v slovnom súboji a diváci tak prostredníctvom hlasovania dostanú možnosť jedného z nich "z kola vyhodiť". Víťaz odchádza s pekným balíkom peňazí, prípadne ešte s vecnými odmenami ako automobil či dom. V maďarskom variante tejto súťaže -- Való Világ (Ozajstný Svet) -- sa víťazovi počas celého roka mesačne vyplácal milión forintov.
Vylúčenie jedinečnosti
Názov Big Brother bol prevzatý z dystopického románu Georgea Orwella 1984. Orwellova pochmúrna vízia, ktorá svetlo sveta uzrela v roku 1948, hovorí v podstate o globalizovanom svete, kde všetko podlieha centralizovanej kontrole. Život občanov, často aj ten intímny, je sledovaný všadeprítomnými kamerami a dobre zamaskovanými udavačmi. Vodca je zahalený hmlou anonymity, podriadení ho familiárne nazývajú Veľkým Bratom.
Orwell, ktorý bol ostrým kritikom demokratických i totalitných režimov, sa nechal inšpirovať Stalinovým Sovietskym zväzom. Práve v Rusku vznikali ďalšie, nemenej varovné beletristické vízie o budúcnosti ľudstva. Spomedzi nich sa vyníma výstredná próza My od Jevgenija Zamjatina. Je to príbeh o prípravách na kozmický let, no súčasne je tu stvárnená spoločnosť, kde sa spod kontroly nemôže vymknúť ani myslenie a emócie.
Aldous Huxley v jednom z najpôsobivejších sci-fi románov vôbec, v Krásnom novom svete už v tridsiatych rokoch minulého storočia zaviedol svojich čitateľov do uniformovanej budúcnosti, kde sa spoločnosť nepohodlných jedincov vopred zbavuje prostredníctvom genetických manipulácií.
Postapokalyptické, značne surreálne obrazy o možnom ďalšom vývoji civilizácie predložili aj William S. Burroughs (Nahý obed), Kurt Vonnegut (Mechanický klavír) či Philip K. Dick (Tečte slzy moje, povedal policajt).
Redukcia jazyka
Jedným z posledných desivých príbehov o totálnej kontrole a likvidácii súkromia jedincov je román albánskeho spisovateľa Ismaila Kadareho Spiritus. Ide o parafrázu inšpirovanú totalitným režimom Envera Hodžu. Celý ľudský život je nasiaknutý neprestajným "stihomamom". Ľudia si dokonca vytvoria akúsi jazykovú spotvoreninu, zdanlivo polodementný, polohluchonemý, kódovaný jazyk, pretože najmodernejšie odpočúvacie zariadenia sú úplne všade: "Tešia sa neobmedzenej samostatnosti. Napájajú ich baterky, sami nahrávajú a uchovávajú miniatúrnu kazetu vo vnútri svojho miniatúrneho telieska. Zašití v taške alebo šatách obete ju sledujú krok za krokom stovky, tisícky kilometrov až na koniec sveta, ak je to potrebné."
Pozoruhodné je, že predstava drasticky zredukovaného súkromia jedincov vedie vo fikcii spisovateľov k redukcii jazyka. V prípade Orwellovho 1984 zjednodušený jazyk (newspeak) nanucuje ľuďom štátna moc, kým v Kadareho Spirituse si kódovanú komunikáciu vytvára ľud. Že by aj medzi účastníkmi televíznej reality šou, najmä ak sú dlhodobo spolu, vznikala šifrovaná posunková reč?
Prah citlivosti
Hranice medzi verejným a súkromným životom sú, aj vďaka televíznym reality šou, veľmi rozochvené. Posúva sa zároveň i prah citlivosti divákov. Televízie vysielajú čoraz odvážnejšie zábery. Stačí si spomenúť na odvysielanie popravy Američana Nicka Berga, ktorú vykonali a nahrali irackí teroristi. Pozoruhodné je, že napríklad katarská televízia al-Džazíra tento záznam odmietla odvysielať. Jej hovorca Džihád al-Ballút povedal: "Ukázať samotnú popravu je ďaleko za hranicou slušnosti."
To, akým spôsobom reality šou prerastajú do života, pôsobivo predviedol Stephen King v akčnom románe Muž na úteku, kde trestanci, alebo tí, ktorí sa znepáčili moci, v rámci súťažnej, takmer estrádnej relácie v priamom prenose bojujú o holý život. Budeme aj my raz svedkami podobného "zábavného" programu?
Myslím si, že tá chvíľa nie je ďaleko. Kontroverzné relácie typu Mojsejovci sú ešte stále dosť "nevinné" napríklad v porovnaní so spravodajstvom z bombardovaného Bagdadu či s dokumentmi o týraní zajatcov v Abu Ghrajb...