"Len nie zase Eurostat!" Reijo Kemppinen, hovorca predsedu Európskej komisie Romana Prodiho, krčí plecami a evidentne by najradšej hovoril o takých témach, v ktorých by jeho šéf vynikol. Napríklad o pomoci obetiam zemetrasenia v Alžírsku alebo o opatreniach na podporu demokracie v Stredozemí. Novinári sú však nedisciplinovaní. Znova a znova stáčajú reč na Eurostat, na ktorý padol tieň podozrenia z manipulácie údajov. Úrad Európskej únie pre boj proti podvodom -- známy pod skratkou OLAF -- vyslovil toto podozrenie už vlani v júni a čvirikali o ňom pomaly už aj vrabce na streche. Len komisárka Michaela Schreyerová, ktorá je zodpovedná za finančné kontroly v EÚ, nič nevedela.
Objednávky za milióny eur prihadzoval podľa súčasného stavu vyšetrovania európsky štatistický úrad firmám, v ktorých medzi členmi najrôznejších vedúcich orgánov sedeli jeho vysokí predstavitelia. Vysoké honoráre lietali sem a tam. Ba s pomocou istej súkromnej francúzskej firmy sa podarilo úradníkom Eurostatu vytvoriť i čierny fond, do ktorého pritieklo nie menej ako 900 000 eur.
Či sa títo úradníci obohacovali aj osobne, je nutné ešte len zistiť. Politické škody sú však už teraz obrovské. Štatistici totiž kontrolujú základné ekonomické údaje členských krajín -- a práve oni napr. prepočítavajú, kto splnil tzv. maastrichtské kritériá a kto nie. "Tento prípad škodí dôveryhodnosti celej Európskej únie," bez okolkov konštatuje Heide Rühleová, poslankyňa Európskeho parlamentu, inak odborníčka na rozpočtové otázky.
Ústrednou postavou škandálu je Yvex Franchet, riaditeľ Eurostatu, pôvodom Francúz. Až do vyšetrenia záležitosti bol preradený na iné miesto. Inak však Eurostat mlčí, akékoľvek ďalšie podrobnosti by ste tam márne zháňali. A tam, kde chýba transparentnosť, vzniká priestor na chýry. Po Bruseli už koluje zvesť, že predseda Európskej komisie Romano Prodi je suspendovanému riaditeľovi Eurostatu silne zaviazaný. V 90. rokoch totiž rímska vláda -- ktorej ako premiér predsedal práve Prodi -- potrebovala údajne zatušovať rôzne nedostatky, pričom Eurostat vtedy zažmúril oči. "Príspevky z európskej pokladnice, určené na infraštruktúrne projekty, Taliansko vo veľkom rozsahu vykazovalo ako slastné prostriedky," tvrdí Werner Friedmann, v minulosti sám vysokopostavený európsky úradník. "Jedine tak sa Taliansko mohlo dostať do euroklubu." (gaf)
StoryEditor