O elektronickom podpise sa najmä v poslednom čase písalo viac ako dosť. Žiaľ, v prevažnej väčšine bez znalosti problematiky a rešpektovania súvislostí. Elektronický podpis ako samostatný fenomén, navyše vytrhnutý z kontextu, neznamená nič. Tým skôr, že pojem podpis podľa názoru odborníkov v oblasti práva ani nie je definovaný v našom právnom poriadku.
Občiansky zákonník v § 40 ods. 4 uvádza: Písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. Písomná forma je zachovaná vždy, ak právny úkon urobený elektronickými prostriedkami je podpísaný zaručeným elektronickým podpisom.
Diskutovať možno o tom, či v danom konkrétnom prípade potrebujeme pri určitom právnom úkone zachovať písomnú formu (voľne povedané, či sa vyžaduje vlastnoručný podpis) alebo nie. Ak príslušný predpis vyžaduje písomnú formu, musíme rešpektovať platnú legislatívu.
UŽITOČNOSŤ A CENA
V tejto súvislosti sa často hovorí o prísnosti nášho zákona o elektronickom podpise. Zákon striktne sleduje cieľ, aby bolo spoľahlivo zaručené zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila tak, ako to vyplýva z platnej legislatívy. Nie je známe, že by bola zverejnená analýza ustanovení zákona, ktoré sú v rozpore s uvedeným. Navyše si treba uvedomiť, že takzvané zoslabenie zákona okamžite privedie k určeniu právnych úkonov, pri ktorých nie je možné použiť zaručený elektronický podpis. Skúsenosti Rakúska sú v tomto smere dostatočne poučné. V mene čoho sa to chce dosiahnuť? V mene rýchlejšieho rozšírenia? Ale načo komu bude zaručený elektronický podpis, keď ho bude možné použiť len v niektorých vybraných prípadoch. Poslednou "módou" je nahrádzať spomínanú písomnú formu nejakými dohodami. Dôsledkom toho je, že elektronické podania sa musia potvrdzovať dodatočne časťou odoslaného dokumentu s podpisom a pečiatkou a doručiť osobne alebo poštou. Môže niekto vysvetliť, v čom spočíva výhoda takéhoto elektronického podania?
Častou témou je cena za možnosť používať elektronický podpis. Áno, je pravdou, že prvotné vybavenie, ako aj ročný poplatok za služby certifikačnej autority niečo stoja. A aj to je pravdou, že pokým nebude dosť aplikácií, je rentabilita takejto investície sporná. V tomto smere je najväčším dlžníkom štátna správa ako potenciálne najväčší poskytovateľ možností elektronicky komunikovať s občanmi a podnikateľmi. Len veľmi pomaly sa rozbieha bezpapierový styk s ňou napriek množstvu uznesení a záväzkov voči EÚ. Na druhej strane ročný poplatok za služby certifikačnej autority (600 až 1 000 Sk) rozhodne nemožno pokladať za vysoký, keď ho porovnáme s mesačnými poplatkami za používanie napr. mobilných telefónov. Pritom je reálne, že konkurencia poskytovateľov certifikačných služieb aj tu zohrá svoju úlohu. Pokiaľ ide o prvotné vybavenie, existuje v zahraničí overená metóda, ako môže štát prispieť k rýchlejšiemu nasadeniu elektronického podpisu. Účinným opatrením by bolo znížiť alebo celkom odpustiť správne poplatky pri podaní (hoci na obmedzený čas) so zaručeným elektronickým podpisom. Má to aj svoju logiku -- pri elektronickom vybavovaní ide predsa o úsporu nákladov štátnych orgánov na spracovanie podania.
SLOVENSKÉ PODMIENKY
Zákon o elektronickom podpise platí necelé tri roky -- plnú účinnosť v súlade s ustanoveniami v ňom dosiahol až v septembri 2002. Za tento čas bolo potrebné vybudovať základnú infraštruktúru, certifikovať bezpečné zariadenia, vyvinúť a certifikovať bezpečné aplikácie na podpisovanie a overovanie, akreditovať certifikačné autority, vypracovať množstvo metodických pokynov a vykonať mnoho ďalších úkonov, potrebných na uvedenie elektronického podpisu do života. Sú na to necelé tri roky veľa alebo málo? V porovnaní s vyspelým zahraničím, kde napr. len certifikácia produktov trvá vo viacerých prípadoch roky, je to veľmi málo. Pritom sa nehovorí o neporovnateľne horších podmienkach na Slovensku, v ktorých sa Smernica EÚ o elektronickom podpise implementovala do praxe, v porovnaní s vyspelým zahraničím.
V súčasnosti nie sú doriešené všetky otázky spojené s elektronickým podpisom. Ale budú vôbec niekedy vyriešené? Moderné informačné technológie sú jednou z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich oblastí, v ktorých zastavenie rýchleho pokroku nikdy nenastane. Spomeňme si na mobilné telefóny spred desiatich rokov -- dnes sú to muzeálne kusy a nám sa zdá, že vôbec neboli. Napriek tomu možno konštatovať, že súčasná implementácia elektronického podpisu na Slovensku je plne funkčná, a teda korene problémov s jeho masovejším používaním treba hľadať nie v ňom samotnom. Všeobecne platí, že správna diagnóza má 80-percentný podiel na úspešnom riešení problémov a v plnej miere to platí aj na problémy spojené s masovým používaním elektronického podpisu.
V ČOM JE TEDA PROBLÉM?
Nie jeden problém, ale hneď tri. A všetky úzko súvisia, takže oddeliť ich a po jednom riešiť by neprinieslo najvyšší očakávaný efekt. Azda najvážnejší problém spočíva v nedostatku aplikácií umožňujúcich použitie zaručeného elektronického podpisu. Možno uviesť niekoľko príčin tohto stavu. Je to otázka koncepčnosti budovania informačného prostredia, otázka priorít, ale aj otázka finančných prostriedkov. V súčasnosti sú vo vysokom štádiu rozpracovanosti aplikácie, ktoré na uvedenie do používania potrebujú -- z hľadiska záujmov spoločnosti -- smiešne malé sumy. Neadresná kritika stavu používania elektronického podpisu tu nepomôže. Len vyriešením každého konkrétneho prípadu dosiahneme želaný stav.
Druhým vážnym problémom je nepripravenosť štátnej správy na prechod na bezpapierový styk s občanom a podnikateľom. V záujme spravodlivosti treba povedať, že mnohé štátne orgány robia v tomto smere všetko, čo je v ich silách. Stále to však nestačí na výrazný zlom v tejto oblasti. Jedným z urýchľujúcich faktorov by mohlo byť povinné zavedenie elektronických podateľní vo všetkých orgánoch štátnej správy, ale aj samosprávy tak, ako to zaviedli v susednej Českej republike. Nie je to samospasiteľné riešenie, ktoré by riešilo všetky problémy, ale ako "štartér" by určite poslúžilo.
Tretím problémom je riadenie procesov informatizácie v rámci EÚ. V decembri 1999 bola prijatá smernica o elektronickom podpise. Bol to priekopnícky čin, ale prax po šiestich rokoch jej existencie už ukazuje potrebu novelizácie. Je to logické, ak berieme do úvahy nesmiernu dynamiku rozvoja v tejto oblasti. To je však iná otázka.
ABSENCIA KOORDINÁCIE
To, čo v súčasnosti spôsobuje problémy, je absencia koordinačnej činnosti zo strany EÚ. Existoval (a možno aj existuje) výbor pre elektronický podpis, ale pokiaľ je známe, od roku 2002, keď naposledy zasadal na "mini" dvojhodinovom zasadaní, nevyvíja žiadnu činnosť. Dôsledkom sú problémy pri riešení niektorých strategických otázok, neexistujúca koordinácia postupu krajín EÚ a -- čo je najvážnejšie -- prakticky nedosiahnuteľná právna uznateľnosť dokumentov podpísaných elektronickým podpisom v "cezhraničnom" styku. Riešenie tohto problému dvojstrannými dohodami medzi jednotlivými krajinami EÚ určite nebude riešením pre celú úniu. "Úniovými" problémami sa zaoberá FESA -- združenie národných orgánov krajín EÚ, zodpovedných za dohľad nad činnosťou v oblasti elektronického podpisu. Jej právomoci sú však nulové a jej prínos je vo výmene skúseností medzi jednotlivými krajinami EÚ. O užitočnosti netreba pochybovať, ale na posun vpred to nestačí.
Súčasný stav na Slovensku a v EÚ
Ako sme už spomenuli, elektronický podpis na Slovensku je plne funkčný. V marci t. r. Daňové riaditeľstvo SR ako prvé prekonalo magickú hranicu a umožnilo komunikáciu s použitím zaručeného elektronického podpisu pri podávaní daňových priznaní. Vo vysokom štádiu rozpracovanosti sú ďalšie projekty, na ktorých dokončenie chýbajú, z hľadiska štátneho rozpočtu, bezvýznamné prostriedky. Zostáva len dúfať, že aspoň časť z nich bude uvedená do prevádzky ešte v tomto roku.
Národný bezpečnostný úrad v rámci činnosti spomínaného združenia FESA analyzoval certifikáty získané z jednotlivých krajín EÚ. Výsledky sú poučné, ale aj alarmujúce v tom zmysle, že absencia koordinácie zo strany orgánov EÚ vytvorila priestor na odlišné interpretácie. V tejto etape budú východiskom dvojstranné rokovania s Českou republikou, Rakúskom, Nemeckom a Talianskom o prijatí opatrení na odstránenie "technickej" nekompatibility (čo nepokladáme za kardinálny problém), ale aj hľadanie východísk pre vzájomnú právnu uznateľnosť elektronického podpisu (to už môže byť zložitejší problém).
Súčasne s uvedeným sa Národný bezpečnostný úrad zapojil do pilotného projektu Bridge certifikačná autorita v rámci programu EÚ nazvanom IDA -- Interchange of Data between Administrations. Realizácia tohto projektu by vyriešila -- aspoň na technickej úrovni -- medzinárodnú uznateľnosť elektronických podpisov.
PROBLÉMY A OPÄŤ PROBLÉMY
V súčasnosti sa na Národný bezpečnostný úrad obracajú mnohé orgány štátnej správy s problémami, ktoré vyplývajú z uvádzania do života legislatívy EÚ, obsahujúcej priamu povinnosť umožniť používanie elektronického podpisu pri vybavovaní príslušných agend. Je to jednak dôsledok zámerov EÚ v oblasti informatizácie, ale súčasne aj dôsledok nedostatku, resp. úplnej absencie koordinácie zo strany EÚ. Týka sa to agendy verejného obstarávania, vlastníckych práv, zdravotníckej dokumentácie a ďalších.
Celkovo možno konštatovať, že postup v oblasti nasadzovania elektronického podpisu je evidentný, nie však dostatočný na výrazné prejavenie sa jeho potenciálu. Stačilo by však dôsledne splniť už prijaté uznesenia a zámery a možno by ani nebolo o čom diskutovať.
Treba novelizovať zákon?
Odpoveď na otázku, či treba novelizovať zákon o elektronickom podpise, závisí od uhla pohľadu. Z hľadiska vykonateľnosti zákona taká potreba nie je akútna. Z hľadiska praxe získanej v uplynulých rokoch by novela bola užitočná. Každý zákon vyžaduje nepretržité monitorovanie stavu a odstraňovanie rozporov, na ktoré poukazuje prax. Tým skôr sa to týka predmetného zákona, upravujúceho vzťahy v dynamicky sa rozvíjajúcej oblasti informatiky.
Na druhej strane treba poukázať na fakt, že zákon je implementáciou smernice EÚ do legislatívneho prostredia SR. Smernica, ako sme už spomenuli, sa bude skôr či neskôr novelizovať. To, samozrejme, ovplyvní aj náš zákon. Každá zmena však môže ovplyvniť jej technické zabezpečenie -- inak povedané: bude vyžadovať doplnkové investície napr. u prevádzkovateľov certifikačných autorít. Preto by novela nemala zasahovať oblasti, ktoré by po zmene smernice EÚ bolo treba opäť novelizovať, a tým znehodnotiť vložené investície našich podnikateľov.
A ešte jedna poznámka. Trendy v EÚ jednoznačne naznačujú, že zodpovednosť za informačné služby poskytované z územia príslušnej krajiny nesie vláda tejto krajiny. V tejto etape vývoja to má svoju logiku a treba to rešpektovať aj v legislatíve, týkajúcej sa elektronického podpisu.
Preto obsahom návrhu novely zákona o elektronickom podpise sú oblasti, ktoré vyžadovali metodické usmernenia a výklady Národného bezpečnostného úradu v záujme jednotnosti a presnosti ich používania. Na základe analýzy stavu v iných členských krajinách EÚ možno konštatovať, že rovnaké problémy sa vyskytujú aj u nich. V návrhu novely sú zapracované zmeny v záujme plnej kompatibility so smernicou EÚ. Týka sa to klasifikácie elektronických podpisov, úplného odstránenia vplyvu štátu na certifikačné autority, dobrovoľnej akreditácie. Nad rámec smernice, ale v súlade s požiadavkami praxe a medzinárodnými skúsenosťami, sa rieši otázka automatických systémov. Tento problém vôbec neriešila smernica EÚ a prax ukázala, že patrí k najkritickejším.
ČO MÁ CHCIEŤ OBČAN
Čo povedať na záver? Problém masového používania elektronického podpisu rozhodne nie je v legislatíve, infraštruktúre alebo poskytovateľoch certifikačných služieb. Národný bezpečnostný úrad spolu s certifikačnými autoritami vykonali množstvo práce nad rámec ich kompetencií a povinností. A to nielen na Slovensku, ale aj v medzinárodnom meradle. Problém spočíva v nedostatku a pomalej príprave aplikácií. Prečo je to tak, je otázkou na samostatnú analýzu. Určite k príčinám patrí neochota opustiť zabehané "papierové" stereotypy, nedostatočné ovládanie výpočtovej techniky, nedostatok prostriedkov na prípravu aplikácií, nedocenenie nástupu informačných technológií a ďalšie.
Akým podielom sa uvedené a ďalšie príčiny podieľajú na súčasnom stave, je neisté. Jedno je však nad všetky pochybnosti isté -- občan nevie, čo má chcieť. Ak by vedel, že má chcieť efektívne a pohodlné vybavovanie svojich záležitostí bez behania po úradoch, navyše s kontrolou priebehu vybavovania, situácia by sa radikálne zmenila.