Ani dva roky po začatí druhej svetovej vojny sa Američanom do otvoreného boja nechcelo. Proti vstupu do vojny bola verejná mienka i politici. Japonská rozpínavosť, ktorá vyvrcholila 7. decembra 1941 útokom na americkú základňu Pearl Harbor, však Spojené štáty vytrhla z letargie.
Vychádzajúce slnko Japonska
Za tie dva roky sa tichomorská oblasť zmenila na nepoznanie. Japonsko, ktoré už od konca 30. rokov okupovalo severnú Čínu, si už v roku 1940 vynútilo od bábkovej francúzskej vlády vo Vichy povolenie na stavbu letísk v severnej Indočíne a prerušenie železničného spojenia s južnou Čínou. Tokijská vláda tiež podpísala trojstrannú zmluvu s Nemeckom a Talianskom. Nasledovala zmluva o neútočení so Sovietskym zväzom a protektorát nad celou Indočínou...
Napriek militaristickej povahe japonského režimu si to krajina vychádzajúceho slnka nechcela rozhádzať so Spojenými štátmi. Američania sa síce už v tej dobe nehrali na mŕtveho chrobáka, ale svoje aktivity sústreďovali najmä na severný Atlantik. 11. marca 1941 schválil Kongres zákon o pôžičke a prenájme, ktorý umožňoval prezidentovi prepravu zbraní či akéhokoľvek iného obranného materiálu určeného "vláde ktorejkoľvek krajiny, ktorej obranu považuje prezident za životne dôležitú pre bezpečnosť Spojených štátov".
Napätie sa zostruje
Obsadenie Indočíny, o ktorej obranu nejavilo Francúzsko záujem, 25. júla 1941 znamenalo bezprostredné ohrozenie Filipín, na ktorých mali Američania vojenskú základňu. Nasledujúci deň preto podnikol prezident Roosevelt tri dôležité kroky, ktorým dal Japonsku najavo svoj názor: zmrazil japonský majetok v USA, obmedzil vývoz nafty do Japonska (neskôr možno hovoriť skôr o embargu) a začlenil filipínske ozbrojené sily do armády Spojených štátov a ich veliteľa generála Douglasa McArthura poveril velením amerických síl na Ďalekom východe.
Japonská politika v prvých mesiacoch ešte stále váhala medzi vojnou a mierom. Ešte 20. novembra urobilo Tokio, sužované nedostatkom surovín, Washingtonu mierovú ponuku: sľúbilo, že sa z francúzskych kolónií stiahne, ak mu Američania predajú milión ton leteckého paliva. Roosevelt váhal a na nátlak spojencov odpoveď nikdy neodoslal. Naopak, vyzval japonských predstaviteľov, aby sa stiahli z okupovaných oblastí. Tí to však zobrali ako urážku a začali sa pripravovať na preventívny úder.
Prístav ako perla, "najsilnejší na svete"
V tej dobe si už bol Washington vedomý bezprostredného rizika -- v reakcii na správy o presunoch japonských jednotiek južne od Formosy (Taiwanu) poslala vláda varovné depeše do havajského Pearl Harboru, filipínskej Manily i britskej vláde. Mohutný pohyb japonských síl smerom na juh napovedal, že sa chystajú na britské a holandské pozície. Američania však ešte ani pol hodiny pred začiatkom operácie netušili, že hlavný úder bude smerovať na prístav Pearl Harbor. Patril k pevnostnému komplexu na havajskom ostrove Oahu, a hlavný Rooseveltov vojenský poradca generál George Marshall vraj o ňom vyhlasoval, že je najsilnejší na svete a útok z mora neprichádza do úvahy. Japoncom sa tak podaril geniálny ťah -- kým predstierali presun na juh, podarilo sa im väčšinu svojich lietadlových lodí nasadiť 8 000 kilometrov na západ od Japonska.
Japonci sa prerátali
Letecký útok na americkú tichomorskú flotilu trval takmer dve hodiny. Z ôsmich bojových lodí, kotviacich v zálive, Japonci tri potopili a ostatné ťažko poškodili. Zničili okolo 150 lietadiel a zabili viac ako 2 400 vojakov a civilistov.
Japonci sa však dopustili dvoch vážnych chýb: zabudli na zničenie naftových nádrží i ponorkových krytov a kvôli údajnému nedostatku paliva nezasiahli (pretože ich nehľadali) ani lietadlové lode, ktoré z prístavu odplávali niekoľko dní predtým.
Z tohto dôvodu možno povedať, že útok bol len obmedzeným úspechom, ktorý z vojenského hľadiska Japoncom vyniesol len veľmi málo. Naopak, prekazil im plány tým, že do vojny zatiahol najsilnejšiu ekonomiku sveta.