Desiatky fabrík, dve mestá, niekoľko dedín, tisíce obytných domov, zopár hotelov vo Vysokých Tatrách, nemocnice a elektrárne. To všetko stihol postaviť za šesť rokov na Slovensku moravský podnikateľ Ján Antonín Baťa na zelenej lúke. Majetok obuvníckeho magnáta však momentálne patrí novým vlastníkom, alebo je opustený, zdevastovaný a bezcenný. Baťovi dediči budú zaň od Slovenska požadovať odškodnenie...
"Celé staré Baťovany (dnešné Partizánske) postavil Ján Baťa," hovorí baťovec Július Michník, dnes už takmer 80-ročný muž, bývalý riaditeľ jedného z Baťových závodov vo vtedajších Baťovanoch.
Július Michník patrí medzi tých žijúcich pamätníkov Jána Antonína Baťu na Slovensku, ktorí sa s moravským veľkopodnikateľom osobne stretli. Tvrdí, že pred jeho príchodom na Slovensko terajšie mesto vôbec neexistovalo.
"Všade okolo bola len zelená lúka. Z jednej strany tiekla rieka Nitra, z druhej Belanka, pôda tu bola podmočená, pretože rieky sa často vylievali z brehov a líšky tu dávali dobrú noc. Taký Bohom a ľuďmi zabudnutý kraj," spomína baťovec.
Mesto na zelenej lúke
Július Michník ma vedie do mesta, ktorému základy pred 70 rokmi postavil práve Baťa. Slováci môžu toto mestečko považovať smelo za slovenský Zlín v menšom vydaní. Bohužiaľ, nepovažujú.
Na veľkom námestí stojí jediný hotel v meste. Postavil ho Baťa ako jednu z prvých väčších budov a pôvodne slúžil robotníkom z Moravy, ktorí stavali fabriku, a obchodným cestujúcim. Asi dvadsať izieb dodnes využívajú návštevníci mesta.
Hotel je postavený v nezameniteľnom Baťovom slohu -- z červených tehál a bielych betónových pilierov. Jednoduchá stavba, ktorú nenahlodal ani čas. Vedľa hotela stoja dva internáty -- mladomužský a mladoženský. V internátoch bývali prví slovenskí absolventi Baťovej školy v Baťovanoch.
"Hlavné slovo v týchto zariadeniach mali domovníci a vychovávatelia," informuje Michník. Dnes internáty využívajú rôzne inštitúcie, niektoré časti sú neobývané a pripravené na prenájom. Aj tieto budovy sú postavené v "Baťovom" štýle. Opodiaľ sa čnejú trojposchodové domy, v ktorých boli moravsko-slovenské strojárne, pár päťposchodových budov a malá nemocnica pre zamestnancov. "Toto bolo centrum Baťovian. Všimnite si, že všetky budovy sú postavené tak, aby vytvárali jeden celok, Baťa nestaval nič len tak," vysvetľuje Michník.
Kúsok od centra mesta je Červená kolónia. Skvost mesta a pamiatka na zakladateľa. Ak by ste na podobné domy narazili kdekoľvek na svete, všetky sú rovnaké a stopercentne ich projektovali architekti v Baťových službách. V Partizánskom to však prestalo platiť.
Červená a biela
Najznámejšiu ulicu v Partizánskom nazývajú Červená kolónia, podobne ako všade na svete, kde Baťa staval domy, oficiálne sa však volá Červená ulica. Pozostáva z niekoľkých desiatok tehlových poschodových domčekov, ktoré postavil Ján Baťa medzi prvými, iba na skok od obuvníckej firmy. Chcel, aby jeho zamestnanci mali strechu nad hlavou. Kúsok ďalej stoja malé vilky, v ktorých bývali členovia vedenia a vedúci pracovníci. Všetky domy mali voľakedy pred domom zelený trávnik a malé dvorčeky bez oplotenia.
Súčasťou týchto kolónií boli športové areály a niekedy aj kino. Baťa totiž veľmi dbal o to, aby jeho zamestnanci mohli športovať a navštevovať kultúrne podujatia. Do príbytkov sa vchádzalo priamo z ulice. Na prízemí každého domčeka je chodba, komora, toaleta s vaňou, kuchyňa a jedna izba. Z nej vedú schody na poschodie, kde sú ešte dve izby. Všetky miestnosti sú miniatúrne a útulné a svojim obyvateľom poskytovali pomerne vysoký štandard. Tieto tehlové domčeky obývali predovšetkým robotníci a majstri.
Ján Hajdin s manželkou Štefániou žijú už vyše polstoročia v jednom z tehlových dvojdomoch na Červenej ulici. Manželia ho dostali od vedenia fabriky, neskoršie si ho kúpili za asi 20-tisíc korún. Za podobné sumy kúpili domčeky v Červenej kolónii všetci jej obyvatelia. Mnohí si ich dnes prerábajú na svoj obraz. Trávniky a miniatúrne dvorčeky ohradili plotmi, tí najsmelší si dokonca malé vilky prestavali a vonkajšie červené tehlové múry omietli na bielo.
"Baťa nemyslel na zlodejov, vtedy vlastne ani neboli," vysvetľuje Štefánia Hajdinová. Mestský úrad dokonca niektorým majiteľom vydáva povolenie na prestavbu domčekov, aj keď Červená kolónia by mala predstavovať niečo ako "baťovský" skanzen. V Partizánskom to zjavne nikomu žily netrhá. Už čoskoro však bude v Paríži medzinárodná konferencia architektov. Radi by sa dohodli na pravidlách, ako zachovať tieto výnimočné Baťove domy. Július Michník nad niektorými obyvateľmi Červenej kolónie iba krúti hlavou...
Aj mafia sa zapojila
Ešte žalostnejší pohľad je na bývalú Baťovu fabriku, ktorú po vojne komunisti premenovali na Závody 29. augusta a Baťovany na Partizánske. Fabrika pri hlavnej ceste, v ktorej pracovalo tisíce zamestnancov, stojí opustená, zdevastovaná a pustá.
"V nedávnej minulosti v nej bašovali privatizéri a priviedli ju na psí tridsiatok," hovorí Július Michník.
"Privatizérov a špekulantov, ktorí chceli z fabriky vytĺcť čo najviac, bolo asi veľa, pretože sa navzájom strieľali," pokračuje. Do vzťahov medzi trojicu vtedajších majiteľov sa dokonca zamiešala ruská a balkánska mafia. Vraždou dvoch spolumajiteľov sa privatizérska aféra okolo Baťovej firmy skončila.
Aj administratívna budova, v ktorej sídlilo vedenie fabriky, je opustená. Iba v prízemí budovy je otvorená krčma. Pravdepodobne jej návštevníci z času na čas pomaľujú farbami okolité steny a bronzovú sochu zakladateľa svojho mesta Baťu... Inak je tu mŕtvo...
Budú sa o ňom učiť
O Jánovi Baťovi sa v bývalých Baťovanoch asi veľa nevie. "Bol šéfom spoločnosti, ktorá pred 70 rokmi začala budovať mesto a fabriku na zelenej lúke," blýska sa vedomosťami o zakladateľovi mesta, ktorému momentálne šéfuje, hlava mesta Ján Podmanický. To je asi všetko, čo vie o slávnejšej minulosti svojho mesta. Primátor dokonca ani nevie, aký rozsah výstavby mesta sa uskutočnil pred druhou svetovou vojnou, netuší ani, aké boli právne skutočnosti spoločnosti, ktorá počas II. svetovej vojny uskutočňovala výrobu a pokračovala vo výstavbe závodu a mesta.
"Bohužiaľ, tieto skutočnosti pre mňa nie sú známe, preto ani nevieme špecifikovať majetok, ktorý by prichádzal do úvahy v prípade navrátenia majetku spoločnosti Baťa," hovorí primátor Partizánskeho.
Tým, že potomkovia jeho mesta si môžu nárokovať na majetok svojho slávneho predka, si prvý muž mesta zjavne hlavu neláme. Niečo sa vraj dozvedel z médií, ale zatiaľ sa neobjavil ani jeden Baťa, takže nič nevie. Júliusa Michníka to vcelku mrzí.
"Baťa postavil základy mesta na zelenej lúke, malo by sa o ňom učiť už v základnej škole," reaguje hrdý baťovec.
Kameň už majú
Ján vlastnil na Slovensku tesne pred vojnou až 400 obchodov a neustále razil heslo, že treba mať obchod všade, kde je žandárska stanica. Žandárska stanica bola v tom čase v každej väčšej dedine alebo mestečku, samozrejme, nemohla tam chýbať ani predajňa alebo Baťova spoločnosť. Napríklad v Bošanoch, Necpaloch alebo Pravenci.
V Bošanoch kúpil Baťa pozemky od miestneho žida a postavil na nich fabriku a predajňu topánok. Dnes by ste už márne hľadali v Bošanoch Baťovu fabriku. V jej budove sídli 26 firiem, ktoré majú k topánkam a koži veľmi ďaleko. V Červenej kolónii bývalých baťovcov býva asi 400 ľudí.
"Mimochodom, aj Pravenec je dielo Baťu, postavil ho na tiež na zelenej lúke," prízvukuje Michník.
Aj vo Svite už dávno zabudli, že ho voľakedy založil Baťa a vo fabrike vyrábal pančuchy, textílie a celofán. V mestečku pod Tatrami nezostala po významnom podnikateľovi skoro žiadna pamiatka. Iba schátrané budovy a sklady, v ktorých hľadajú prístrešie bezdomovci a tuláci. Mestský úrad vo Svite však sídli v bývalej Baťovej budove a platia za prenájom Úradu práce. Ten Baťov dom momentálne vlastní.
"Je to bývalý mladomužský internát, v ktorom bývali absolventi Baťovej školy," hovorí primátor Rudolf Abrahám.
Ak by ste v meste hľadali napríklad pamätnú tabuľu venovanú zakladateľovi, hľadali by ste určite zbytočne. Rudolf Abrahám však tvrdí, že o rok a pol, presnejšie v júni na budúci rok, odhalia Jánovi Baťovi, zakladateľovi mestečka pod Tatrami, pamätnú tabuľu. Kameň na pamätnú tabuľu už majú.
Baťa na zámku
Väčšina ľudí považuje za posledného majiteľa Bojnického zámku grófa Jána Františka Pálffyho. Nie je to však tak celkom pravda. Po grófovi totiž zámok ešte istý čas vlastnil podnikateľ z Moravy. Bojnický zámok kúpil spoločne s priľahlými pozemkami a kúpeľmi. Predajná zmluva bola podpísaná v roku 1939. Zámok, hospodárske budovy, kúpele, živý i mŕtvy inventár a pôdu s okolitými lesmi s rozlohou 11 000 hektárov kúpil za 50 miliónov korún. Kúpele mali slúžiť predovšetkým na odpočinok a rekreáciu zamestnancov, podobne ako dva horské hotely vo Vysokých Tatrách. Priestory v zámku zase ako kancelárie a ubytovne pre mládež a sklady.
"Nie je to celkom tak, ako sa to hovorí," tvrdí Mária Melicháreková zo Solčian. Táto žena je svokra Johna Nasha, vnuka Jána Antonína Baťu.
"Jána prinútili zámok kúpiť, inak by mu nedovolili podnikať vo Svite, bola to podmienka štátu, pretože vláda nemala na jeho údržbu. Viem to určite, potvrdila to totiž dcéra Jána Baťu Ľudmila," dupľuje Mária Melicháreková.
Bojnickí lektori o dočasnom vlastníctve kráľa topánok návštevníkov zámku krátko informujú, na zozname majiteľov terajšej národnej kultúrnej pamiatky však jeho meno nefiguruje.
"Ešte pred 12 rokmi tam bol celkom určite zapísaný," spomína Melicháreková. Na zámku však žiadna podobná tabuľka s majiteľmi nehnuteľnosti momentálne nie je, a lektori sa dušujú, že tam nikdy ani nebola.
Bojnický zámok momentálne patrí k najziskovejším na Slovensku a pravdepodobne sa nikdy nedostane do rúk Baťovým potomkom.
Namiesto dedičstva nadácia
Majetok Jána Antonína Baťu, ktorý zanechal na Slovensku, je v žalostnom stave. Napriek tomu jeho hodnota môže dosahovať stovky miliónov korún, niečo je rozkradnuté, niečo zdevastované. Presvedčil sa o tom aj John Nash, vnuk Jána Baťu, ktorý až doteraz žil v tieni známejšieho Tomáša Baťu juniora. John však už má právnika, ktorý bude jeho záujmy zastupovať na Slovensku v otázkach svojho starého otca. Počas rozhovoru nás však niekoľkokrát ubezpečil, že mu nejde za každú cenu o majetok alebo finančné odškodnenie.
"Mne ide v prvom rade o očistenie mena môjho starého otca," zdôrazňuje John.
Podľa neho totiž z približne sto potomkov klanu Baťovcov najväčšie šance na získanie dedičstva majú dve dcéry jeho starého otca, ktoré žijú v Amerike, a ich dospelé deti.
Johnovi ide o iné. Je rozhodnutý spoločne so slovenskou vládou vybudovať na Slovensku nadáciu na podporu spravodlivosti a rozvoj ekonomiky. Pre každý prípad...
StoryEditor