Centrálne banky sa aj naďalej spoliehajú na to, že nižšia nezamestnanosť a nedostatková pracovná sila vytlačí nahor mzdy a tým pádom aj infláciu. V tomto mentálnom modeli jednoznačne funguje ECB a a podobnom štýle sa vyjadruje aj FED.
Problémom však je, že inflácia ostáva vo väčšine západných krajín stále nízka. Minimálne Japonsko, USA, či Nemecko by mali podľa tohto konceptu čeliť vyššej inflácii. Centrálne banky vypočítavajú ukazovateľ NAIRU (non accelerating inflation rate of unemployment), čo je v podstate prirodzená miera nezamestnanosti v danej krajine, čiže pri nej pracuje každý, kto chce. Keď je miera nezamestnanosti nižšia ako NAIRU, tak by mala inflácia zrýchľovať. A pod touto mierou je už nezamestnanosť v značnej časti západných ekonomík (vrátane Slovenska).
Pre krajiny EÚ vyzerá rozdiel medzi aktuálnou a prirodzenou mierou nezamestnanosti aktuálne takto:
Podľa teórie by medzi týmito dvoma časovými radmi mala byť výraznejšia korelácia, v praxi je však len minimálna. To isté platí aj keď sa pozrieme do sveta, pre krajiny OECD som spravil korelačný graf, v ktorom by mala byť podľa teórie trendová čiara klesajúca. A ona klesá len štatisticky zanedbateľne. Koeficient determinácie hovorí, že vývoj jadrovej inflácie vysvetľuje rozdiel medzi nezamestnanosťou a NAIRU len z 0,63%, čo je de facto nulový vzťah.
Korelačný graf medzi rozdielom nezamestnanosti a NAIRU a jadrovou infláciou
Centrálne banky si to vysvetľujú tým, že aktuálna nezamestnanosť je vyššia, ako ju merajú. To znamená, že niektorí ľudia, ktorí sú ochotní pracovať, si nehľadajú prácu a nie sú tak v evidencii nezamestnaných, alebo to, že niektorí zo zamestnaných, ktorí pracujú na čiastoční úväzok, by radi pracovali viac.
Nesedí to však minimálne v USA , kde sa širšia miera nezamestnanosti (nazývaná U-6), ktorá zahŕňa aj spomínané skupiny ľudí, pohybuje na úrovni 8,6%. Naposledy bola na takýchto úrovniach v roku 2005, kedy bola jadrová inflácia pohodlne nad dvoma percentami a celková dokonca nad troma percentami.
Vývoj U-6 miery nezamestnanosti v USA
Navyše, NAIRU sa s takouto upravenou mierou nezamestnanosti ani nedá porovnávať, pretože sa vypočítava na základe normálnej nezamestnanosti. Vyzerá to totiž tak, že dno U-6 nezamestnanosti je niekde medzi 7-8%, čo je podstatne vyššie ako NAIRU v USA (ktorú aktuálne odhaduje OECD na 4,5%), a keby sa táto U-6 nezamestnanosť mala porovnávať k NAIRU, tak žiadne inflačné tlaky nikdy nevzniknú.
Neobstojí ani argument, že nezamestnanosť sa od inflácie odpútala až po kríze. Matthew C. Klein z Financial Times sa pozrel na vzťah medzi vývojom medziročnej zmeny nezamestnanosti a vývojom inflácie od roku 1985 (vyhodil odtiaľ dáta od septembra 2008 do decembra 2009, kedy sa tieto dve časové rady spojili), a ukázalo sa, že je takmer nulový.
Vývoj medziročnej zmeny miery nezamestnanosti a inflácie od roku 1985
Vyzerá to teda tak, že NAIRU je neužitočný koncept. Pri hľadaní dôvodov, že prečo inflácia nerastie, by sa centrálne banky poobzerať mimo trhu práce, dôvodov pre nízku infláciu sa ponúka viacero:
- Demografia
- Silnejúca deflácia v technologickom a IT priemysle
- Sprísňovanie kapitálových požiadaviek pre banky
- Nízke inflačné očakávania
- Vysoká zadlženosť súkromného sektora
Čím dlhšie budú centrálne trvať na tom, že svet funguje podľa ich teoretického modelu, tak tým vyššia bude pravdepodobnosť, že urobia zlé rozhodnutia. Teda, pokiaľ ich už nestihli urobiť.