Investície a geopolitické riziká
Viacero premýšľavých pozorovateľov - ako Robert Rubin z Citigroup, Larry Summers z Harvardu a Martin Wolf z Financial Times - vyjadrilo nedávno rozpaky nad tým, ako finančné trhy chápu riziko. Kým trh si o dnešnom svete - najmä o dolári a cenných papieroch, ktoré sa k nemu viažu - myslí, že pri pohľade z historickej perspektívy vykazuje nízke riziko, geopolitické riziká sa v skutočnosti javia väčšie. Wolf napríklad tvrdí, že finančné trhy vopchali hlavu do piesku, osvojili si zameranie na "dlhodobý zisk nízkych výnosov" a vopred ignorujú "občasnú kalamitu", pričom straty sa následne pripíšu na vrub "nepredvídateľným nepriaznivým okolnostiam".
Keby sa investor dnes chcel proti geopolitickej katastrofe poistiť, ako by vlastne postupoval? V generácii pred prvou svetovou vojnou sa za bezpečné aktíva považovali dlhy vlád viazané na zlatý štandard, ktorý zdanlivo zaisťoval ochranu proti nákaze inflačným populizmom, postihujúci v tom čase krajiny ako Mexiko, Francúzsko a Spojené štáty. Všetci, čo investovali do britského vládneho dlhu, čelili veľkým stratám, keď vstup Británie do prvej svetovej vojny vyvolal infláciu, a tí, čo investovali do cárskych dlhopisov, si nimi po októbrovej revolúcii tapetovali toalety.
Po infláciách prvej svetovej vojny si opatrný investor mohol myslieť, že atraktívnym aktívom je zlato - ľahko oceniteľné, prenosné a reálne. Zlato je však strnulé, kým kapitál je produktívny. Americký vlastníci zlata zažili nedobrovoľný prevod svojho bohatstva na papierové doláre Rooseweltovou administratívou na samom dne Veľkej hospodárskej krízy. Po druhej svetovej vojne sa bezpečnejšie než čokoľvek iné zdali investície v USA. V 70. rokoch však investori do amerických akcií a dlhodobých dlhopisov prišli o polovicu istiny, ba dokonca aj investori do krátkodobého amerického dlhu si do konca dekády v reálnych hodnotách pohoršili o 20 percent.
Investori obávajúci sa geopolitickej katastrofy môžu situáciu do istej miery riešiť zvýšením spotrebných výdavkov. Táto možnosť však má svoje hranice. Tí, čo sa obávajú geopolitickej katastrofy, budú aktíva predávať a znižovať tak ich hodnotu jedine vtedy, ak existujú iné, bezpečnejšie aktíva, ktoré sa im ponúkajú na kúpu. Tak ako nedávno poukázal Robert Barro z Harvardu, strach zo všeobecnej či nepredvídateľnej katastrofy - a to i takej, ktorá sa vyhne čiastkovej skupine aktív, ktorú ale nemožno vopred stanoviť - relatívne ceny aktív neovplyvní, lebo investori nemajú žiadnu motiváciu predávať či kupovať konkrétne aktívum.
Podľa Barra závisia dôsledky silnejšieho strachu zo všeobecnej či nepredvídateľnej katastrofy od toho, aký vplyv má na globálny fond úspor. Strach, rovnako ako inštitucionálne prekážky, môžu byť prameňom toho, čo možno vzhľadom na uhol pohľadu označiť za globálny prebytok úspor alebo za nedostatok globálnych investícií. Ak majú ľudia dostatočnú nechuť riskovať, zvýšený strach z budúcnosti ich núti viac šetriť, rastúca globálna neistota zvýši ceny akcií a dlhopisov a zníži úrokové sadzby, dividendy i ziskové výnosy. Vytváranie aktív pre investorov si vyžaduje prostriedky a čím väčší je dopyt po takýchto aktívach, tým vyššie sú hraničné náklady na ich tvorbu.
Práve to môže byť situácia, v ktorej sa svetová finančná sústava nachádza. Hlavnou obavou, prinajmenšom v kruhoch, v ktorých sa pohybujem, je náhle uvoľnenie "globálnych nevyvážeností": prudký a destabilizačný koniec veľkého amerického obchodného deficitu a veľkého ázijského obchodného prebytku.
Keby Federálny rezervný úrad v takejto globálnej finančnej kríze vyhovel inflácii a urýchlil devalváciu, aby zabránil tomu, že sa klesajúca zamestnanosť v sektoroch, ktoré kedysi financoval zahraničný kapitál, vyvinie do depresie, bude medzi najpostihnuteľnejšie patriť americký dlh. Pokiaľ by však Fed inflácii spôsobenej krachom dolára odmietol vyhovieť a s presvedčením, že dlhodobé prínosy zachovania vierohodnosti ručiteľa za stabilitu cien sa prejavia skôr, než budeme všetci po smrti, akceptoval by depresiu, utrpia americké kmeňové akcie. Zraniteľné by boli aj hodnoty čínskych nehnuteľností a výrobných aktív, hneď akoby USA opustili svoju úlohu dovozcu najvyššej inštancie a čínska vývozná rozvojová stratégia by sa stala slepou uličkou.
Aby sme si správne rozumeli: o čosi viac než polovica môjho mozgu súhlasí s Rubinom, Summersom, Wolfom a ďalšími. Zásadné riziko, ktoré pozorujem, je to, ktoré vnášajú investori do dlhu denominovaného v dolároch - a myslím si, že si za to, čo robia, neúčtujú žiadnu cenu. Avšak štvrtina môjho mozgu dumá nad tým, akým spôsobom by sa investori mali pokúsiť poistiť sa proti najväčšiemu výkyvu krivky ekonomicko-politickej distribúcie, a tejto štvrtine môjho mozgu nie je jasné, kam by sa vlastne ten, čo sa chce proti riziku poistiť, mal vrhnúť.
Copyright: Project Syndicate, 2007
www.project-syndicate.org
J. Bradford Delong, profesor ekonómie na University of California