Najslabší článok

Keď sa neodvratne blížil koniec parnej trakcie na železnici, vyvinuli v bývalom Československu ťažkotonážnu parnú lokomotívu radu 556, ktorá síce podávala obrovský výkon, jej obsluha však prerástla možnosti dvojčlennej osádky. Aby vôbec mohla jazdiť, museli ju vybaviť "slimákovitým" podávacím zariadením, ktoré sústavne dopravovalo uhlie z tendra pod kotol. Podľa názvu tohto zariadenia napokon pomenovali celú lokomotívu -- dali jej názov štoker. Vlastne ani neviem, prečo mi práve táto paralela napadla, keď som sa dozvedel o vážnych výhradách voči bývalému skvelému hokejistovi Petrovi Šťastnému. Možno je to tým, že človek dokáže vymyslieť takmer hocičo a potom ide len o to, aby mu napokon veci neprerástli cez hlavu. Napríklad hodí snehovú guľu do svahu a vzápätí sa nestačí skryť pred lavínou, ktorú spôsobil, prípadne jeden deň vynesie do nebies toho či iného človeka -- a práve to bol prípad Petra Šťastného -- a o deň neskôr už na ňom nenájde ani jednu suchú nitku. Tobôž ak ide o peniaze! Ak totiž niekomu vyčítame, že bral tu a tam, treba sa zrejme spýtať, kto a prečo mu tieto sumy vyplácal. Všetko okolo nás sa vyvíja, iba človek s množstvom negatívnych vlastností zostal najslabším článkom tohto procesu. Pred mnohými desiatkami rokov spievali Voskovec a Werich v hre Těžká Barbora jednu pieseň. V predstavení zaznela dvakrát -- raz ako oslavná óda na istého zámožného človeka, ktorého nazývali dobrodincom, mecenášom a gigantom, druhý raz v závere tej istej divadelnej hry. To sa však už pieseň začínala slovami: "Do vína leje špínu, pomeje, doma se směje, že je kabrňák, ve jménu vlasti dukáty chrastí, kapsu si mastí, je to darebák..." Ako vidno, téma je večná a ľudská súdržnosť mala, má a vždy bude mať svoje úskalia a slabiny.