Som rukojemníkom

Jedným zo svedectiev postupujúceho času a radikálnych zmien všetkého okolo nás sa v posledných rokoch stáva aj čakáreň pred ordináciou môjho lekára. Keď som k nemu začal chodiť, zdobila dvere ordinácie iba tabuľka s jeho menom a oznámením o ordinačných hodinách. O pár mesiacov pribudli nálepky poisťovní, s ktorými má môj pán doktor uzatvorené zmluvy. Bolo to vcelku zaujímavé čítanie, ale v žiadnom smere nepodnietilo môj záujem a predstavivosť. O čosi podnetnejšie už boli pribúdajúce oznámenia o poplatkoch za návštevu a celkom neoficiálna prosba o príspevok na chod ambulancie. Vtedy som už začal uvažovať nad tým, či by som aj ja lekára nepožiadal napríklad o to, aby mi aspoň občas nevenoval pár korún povedzme na cestovné v mestskej doprave, prípadne na kancelárske spinky. Pred niekoľkými dňami som už dvere ambulancie našiel bohato vytapetované oznámeniami, s ktorými poisťovňami môj lekár prerušil kontakty, cenníkmi rozličných lekárskych úkonov, telefónnymi číslami a e-mailovými kontaktmi priamo na údajne neplatiace poisťovne, ktoré by mi vraj mali uhradiť prípadné poplatky za ošetrenie. Ba našiel som tam aj kontakt na samotného pána ministra zdravotníctva, zrejme pre prípad, že by som ho chcel ako novinár osloviť riskujúc pri tom, že mi vytrhne z ruky mikrofón a odhodí ho na najbližšiu čalúnenú stoličku. Cestou domov som z rozhlasu počul, že ako pacient som vraj rukojemníkom niektorých politických strán. Skutočne som sa cítil ako rukojemník. Neviem sa iba rozhodnúť, komu som to vlastne padol do osídiel. Zrejme propagande v predvolebnom boji.